Vítali sme relikvie sv. Cyrila a sv. Metoda. Cítil som sa naozaj skvelo a bol som veľmi povzbudení. Bol som osobne pozvaný pátrami rehoľníkmi na túto slávnosť, a ja som vďačne prijal pozvanie, kde som skutočne duchovne pookrial, a povzbudil touto slávnosťou, kde sa konala aj sv. omša z príležitosti sviatku sv. Cyrila a sv. Metoda, hoci je pokročilý september. Som rád, že som aj zmenil miesto, nakoľko som prevažne sústredený len v jednom kostole na sv.omši, no teraz som sa rozhodol navštíviť aj toto miesto. Prišli totiž relikvie, ktoré putujú po Slovensku, aby si takto kresťanský ľud akosi viac v tieto dni pripomenul historický Cyrilometodejský odkaz, ktorý má budovať zdravé kresťanské a národné povedomie v nás, ortodoxných Slovákov.
Pochválim sa jednou vecou. Už historicky druhý krát so mnou robili rozhovor, reportáž do televízie, kde som opísal moje pocity a dojmy z tohto sviatku, a kde som vyjadril radosť a nadšenie zo sv. Cyrila a Metoda. Vyjadril som radosť, že som Slovák, že sv. Cyril a Metod sú aj mojimi dávnymi bratmi v mojej kresťanskej viere, a som hrdý, že práve oni chodili po našom území, o ktorom ino Slováci, tak to nazvem zlomyseľne tvrdia, že Sv. Cyril a Metod tu vôbec neboli. Ach ten prízemný chilli nacionalizmus, ale nevadí.
Veľmi som sa tešil na túto slávnosť, a ten deň vo mne skutočne zanechal veľmi silné emócie, z ktorých pravdepodobne budem žiť ešte veľmi veľmi dlho. Príjemná atmosféra u bratov rehoľníkov na spoločnom agapé, spoločné posedenie, následná sv. omša to bolo to, na čo som sa najviac tešil.
Keď som prekročil prah kostola, ktorý sa vyznačuje tým, že je to jedinečný bohato vyzdobený barokový kostol, ktorý široko ďaleko v okolí nenájdete, pocítil som skutočne neopakovateľný závan Božej prítomnosti. Veľmi silno to na mňa zarezonovalo, pretože sa cítim byť človekom, v ktorom je veľmi tuho zakorenené kresťanské a národné povedomie, hoci žijem na území, kde sa vyskytuje aj iná národnosť. "Vrúcne zaznej národe, jediný zbožný hlas, ó Svätý Cyril i Metod, orodujte za nás"... Toto boli slová, ktoré vtedy viac ako kedysi vo mne zarezonovali, a upevnili vo mne národne a cítiace povedomie. Vďačnosť za dar príchodu sv. Cyrila a sv. Metoda som pocítil viac ako kedysi teraz nejako intenzívnejšie.
Uvedomil som si, akú veľkú cenu majú pre nás títo dvaja svätci. Uvedomil som si, že keď sa budeme hanbiť na našom, upozorňujem, na našom slovenskom území za našu peknú slovenskú reč, tak potom Pán Boh z toho radosť nebude mať, a akože môžeme dostať božie požehnanie o ktoré síce prosíme, ale na druhej strane, keď kapitulujeme sami pred sebou takpovediac, a nedokážeme sa akosi ubrániť. Upadneme do pasivity. Nie, nechcem byť nacionalista, ale uvedomujem si, že keď nebudem sa zaoberať našimi dejinami a nevyjadrím vďačnosť solúnskym svätým bratov, bez ktorých by sme kikiríkali Pán Boh len asi vie, v akejto reči... neviem ako by sme dneska obstáli.
Keď som nedávno navštívil, ako som to spomínal po iné blogy v pomerne krátkom časovom intervale 2x Nemecko, zistil som, aké dobré je síce ovládať cudzí jazyk, ale aká brutálna výhoda je byť Slovák. Nik ťa našťastie nerozumie, môžeš si rozprávať čo chceš, môžeš hovoriť aj neviem čo, nik ťa nerozumie, nik ťa nepozná. Samozrejme, v rámci slušnosti. Áno, zistil som, aké dobré je vedieť cudziu reč, ale čo je dôležitejšie, uvedomil som si, aký som šťastný, že som Slovák. Že mojou vlasťou je Slovensko, vlasť, ktorú toľké národy už toľko rokov len okupovali, boli sme satelitmi inej krajiny v minulom storočí, každý nás len zotročoval.
Ešte pred časom, bol som na strednej škole, čítal som jednu nepravdivú myšlienku, ktorú snáď nohol vysloviť len akýsi pripitý politicky orientovaný človek, a síce..." už dávno minuli časy, kedy Slovač odchádzala za skyvou chleba do zahraničia.
Hm, pravdepodobne sa vraciame do tejto doby, ale nevadí. Okrem toho, že klamal, a že zrejme sa jednalo o nejakého názorového pohrobka z minulej doby, ale nejdem sa k tomu pre istotu bližšie vyjadrovať, ale teraz to je jedno, veľmi sa bojím, že táto veta vyslovená snáď pred 60 a viac rokmi, sa pomaly stáva akosi viac aktuálnejšou. Áno. Ľud odchádza preč. V hojnejšom počte. Zanecháva našu vlasť, a ide otročiť cudzím, ktorí si robia zo Slovákov, a nielen z nás, srandu. Majú v obľube, keď môžu rozkazovať naivnému Slovákovi, ktorý častokrát vykonáva prácu úplne pod jeho úroveň, a to len s jedným cieľom. Zavrieť oči, zarobiť si čo najviac, vykašľať sa na predsudky, aby keď sa vráti do rodnej zeme, niečo aj znamenal. Hanba...
Nie samozrejme tým, čo ťažko pracujú, ale hanba tomuto štátu. Poviem to otvorenie, že je to veľká hanba, že tu vedia štrajkovať iba nenažraní učitelia, a podobne, ktorí v živote inšie nič nedokázali okrem svojej profesie, a stavím sa, že ešte aj zimné za letné gumy im musia vymieňať v servise, lebo sami to pravdepodobne nezvládnu.
Vrátim sa k národnej myšlienke, a odkazu sv. Cyrila a Metoda. Pokiaľ nebudeme hrdí na náš národ, omnoho dopredu nás predčia iní, ktorí na to ani nemajú.
Svoju úvahu zakončím jednou peknou myšlienkou, ktorú napísal básnik Svetoslav Veigl, ktorý sa snažil takto upovedmiť na vznešenosť, a dôležtosť tohto významného sviatku pre nás Slovákov, a ktorú som si prvý krát prečítal na plagáte pri tejto slávnosti, ale ešte spred niekoľkých rokov. Znie takto.
"Nezničiteľné su naše poklady, čo zanechali naši vierozvestcovia, svätý Cyril, svätý Metod, hviezdy žiariace. V ich dychu vlasť naša kvitla ako oáza, Písmom a knihami preslávená, bez ktorej sú nahé všetky národy".
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár