Podelím sa s vami o včerajší môj zážitok. Možno je to u niekoho také bežné, také normálne a také samozrejmé, aké si nevieme sami predstaviť poriadne, avšak mňa to napĺňalo pocitom spokojnosti.
Včera som sa nudil, a preto som zavolal jedného môjho známeho von. Reku ak máš čas, poď. podebatíme. Len v skratke pripomeniem hneď na začiatku, že ja som rímskokatolík, a on je jehovista.
Spoznali sme sa vďaka známemu spôsobu chodenia jehovistov pomedzi ľudí, kde oslovuju ľudí a odovzdávajú im strážne veže a podobne.
Zamyslel som sa. nie aj my kresťania katolícia podobne iného vierovyznania by sme nemali náhodou takímito ľuďmi byť?
Pán Ježiš predsa povedal svojim učeníkom jasne. Choďte do celéh osveta, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Nechcem tu na blogu teraz nejako dopodrobna opisovať nejaké state z Písma chcem povedať v skratke len zopár momentov ktoré som včera postrehol, a ktoré ma veľmi naplnili, a bol som rád.
Išli sme do cukrárne, na koláč. Tam sme sa podebatili. Ja som ako hovorím katolík, a on je jehovista. Mne to nevadí, a vysvetlil som hneď môj postoj, v čom ma ako rímskokatolíka napĺňa pri všetkej mojej hriešnosti moje kresťanské presvedčenie, možno presne tak isto, ako som to písal v rovnomennom blogu už tu dávnejšie.
Nikto nikoho nepresviedčal, nikto nepresviedčal z nás dvoch o opaku alebo pravosti učenia, pretože toto nie je kresťanské.
V strede môjho blogu by som chcel opomenúť, že nie je kresťanské, keď niekto niekoho len moralizuje, ale pritom mu sám od seba dáva ani nie tak zlý príklad, to mi pripadá také fádne tvrdenie, ale skôr by som povedal, keď niekto produkuje len prázdne reči ako sa hovorí, a skutek utek.
Ako prejavím svoju kresťanskú autenticitu, ako prejavím svoju vieru, ako ju ja len vyznám. V nedeľu na svätej omši to je v poriadku, ale treba ju vyznať a to aj nielen pred neveriacimi, ale aj pred veriacimi, ktoré majú iné názory na vieru v Boha a od iných sa im dostalo učenie, v ktorom oni vyrástli a postupne to prijali za svoje.
Teraz to poviem tak všeobecne, keď budeme neustále niekoho len posudzovať, odsudzovať, šeptať ticho o ňom, ako o nejakom zločincovi, a pritom ho absolútne nepoznáme, a nemáme nijakú nádej, nemáme nijaký náznak priblíženia sa v duchovnom slova zmysle, ako môžeme o druhých vyriecť nejaké súdy.
Snažil som sa byť otvoreným kresťanom, katolíkom, ktorý stojí proste pevne na skale, ktorou je Kristus, a ktorú prezentuje pápež ako hlava cirkvi, následník apoštola Petra, ktorého apoštolskú postupnosť máme predsa jasne zaznamenané v Písme, a je veľmi dôstojné a správne, dobré a spásonosné sa toho pridržať.
Fakty sú fakty, a s tým sa proste nedá nič robiť.
Odmietam akýkoľvek radikalizmus a triumfalizmus, pretože v ňom chýba prvotný skutok kresťanstva a tým je láska. Som pevne presvedčený, že tak, ako Pán Ježiš, nás mohol aj iným spôsobom vykúpiť, predsa si zvolil svoju vlastnú smrť, ba čo viac, som pevne presvedčený, že musel pri tom veľmi trpieť. Avšak isto veľmi dobre vedel, prečo toto všetko má byť, aby bol diabol porazený.
Komu odovzdáš ty svoj život? Víru sveta, mamone, peniazom, kariére, zapredáš otca mater kôli čiastočnému úsiliu o niečo nepodstatné, čo sa časom aj tak by len vykryštalizovalo a možno by si to časom vyriešil omnoho lepšie a efektívnejšie, alebo budeš aj na svojej krížovej osobnej ceste nasledovať Pána Ježiša v duchu kresťanskej lásky, odovzdanosti s nádejou, že raz to bude len lepšie?
Ako sa zachováme? Zachováme sa ako farizeji, znalcovia zákona, v ktorých nebolo kúska pokory a pravdivej lásky ku blížnym?
Odpoveď v tomto svete si dajme každý sám...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár