Šťastie extrovertov

Našiel som jeden článok, o ktorom môžem povedať, že som sa takpovediac v ňom našiel. Našiel som v ňom odpovede na také otázky, ktoré som si dlho kládol, a som rád, že jednoduchý článok veľmi vecne a pravdivo opísal introvertov, tiché povahy a ľudí, ktorí majú takpovediac vlastný svet. O niečom podobnom by som sa chcel v tomto blogu povenovať aj ja, pretože ma to zaujalo.

S podobnými ľuďmi mám kvalitné skúsenosti, a môžem povedať, že zvláštnejších ľudí som ešte nevidel. Začalo sa to na strednej škole. Áno. Ak mám v krátosti seba charakterizovať, ako som to spravil na začiatku mojich prvvých blogov, tak poviem, že ja som absolútny extrovert, aspoň podľa mňa. Ale celkovo si myslím, že nakoľko som povaha, ktorú kadečo zaujíma, len máločo mi unikne nejako mojej pozornosti, a nadôvažok v poslednom čase som akosi veľmi vnímavý pre určité detaily.

Som extrovert. Som osoba, s ktorou keď sa budete prvý raz rozprávať, ak to bude vôbec možné, jednoducho vybadáte, že neviem nič zakryť, a komplexne vám ponúknem charakteristiku mojej osoby. Som síce, ak mám pravdu povedať mierne zábudlivý, veľa vecí si preto musím ťukať do poznámok v mobile, ale to len kôli precíznosti. S tým súvisí ďalšia vlastnosť, a tou je roztržitosť. Pamätám sa, ako mi to povedala profesorka nemčiny na strednej, a hneď mi tento pojem preložila aj do nemčiny. No super, pomyslel som si. Pozrime sa niečo na tieto živé povahy.

Teraz chcem opísať v nejakých súvislých myšlienkach, aspoň sa o to pokúsim, to, čo mi vadí na druhých. Pokúsim sa opísať aj moje pocity, a nie len to, ako by to malo byť ideálne. To, že sa snažíme s každým vychádzať, čo sa ani mne nie vždy podarí, a to, že niekoho skutočne v niektorých momentkách nemáme záujem ani vidieť, snáď netreba spomínať. Ak mám povedať za seba, tak ja osobne nemám rád, keď nejaký človek niečo tají pred druhým.

Poznáte ten pocit. Máte nejakého kamaráta, kamarátku, s ktorým idete von, ste radi, že ste ho niekam konečne vytiahli, tešíte sa, a on jednostajne len dumá, uvažuje, nič neprevraví, je mrzutý a podobne. Čítal som na internete myšlienku, že keď ťa ten druhý bezdôvodne naštve, aspoň mu na to daj dobrý dôvod. Prečo je tomu tak? Prečo sústavne takto musíme natrafiť na ľudí, ktorí su jednoducho pvoedané nesprávni. Každému síce vyhovuje iný, ale spolupracovať s takýmto človekom je naozaj len veľké trápenie.

Nemám rád, keď z niekoho musím ťahať niečo nasilu, nejaké informácie, a dotyčný nevie viesť nejaký zmysluplný dialóg. Ja som totiž pravý opak, ale som človek, ktorý sa dokáže prisposôbiť komukoľvek, a nehľadí na akési kvality toho druhého. Vždy som sa tešil, keď niekto samostatne, bez môjho prvého podnetu prejavil záujem so mnou o niečom diskutovať. Nejde tu ani o dôležitosť nejakej témy, ale mám rád, keď sa hoci aj v tom najmenšom, hoci aj v tom najbezvýznamnejšom ide kdesi ďalej. Ide trochu viac do hĺbky.

Už na strednej škole som viedol na chodbe ohnivé, živé diskusie, kde so zápalom som sa snažil zapájať do rôznych debát, čo ma značne uspokojovalo, a takto zvyšovalo moje sebavedomie. Veľmi rád spomínam na obdobie, kedy som začal takpovediac s nejakými mojimi prvotinami, reflexiami, bolo to v druhom ročníku strednej školy, kde nám na hodine zadala vyučujúca tému, na ktorú sa máme vyjadriť vlastným spôsobom. Vytrhol som zo slovníka dvojstránku, a napísal som v krátkosti akúsi reflexiu na jej tému.

Odrazu zistil som, že ma to celkom baví. Na druhej strane, vtedy som začal rozvíjať moju novú záľubu. Netrvalo dlho, a začal som písať úvahy rad radom. Veľmi som sa tešil najmä na maturitný sloh na slovenčinu. Šialené čo? Bolo to už skutočne dávno, roku 2006. Ani sa mi nechce veriť, že tak to všetko rýchlo prešlo. Sloh som vtedy napísal na 5 strán, a čo som bol skutočne rád, bola to pekná kresťanská téma s názvom. Bez rodiny sa človek trasie od zimy v nekonečnom vesmíre.

Áno, ďakujem Bohu dennodenne, že ma obdaril svojimi darmi, a využívam predovšetkým Jeho talenty, ktoré do mňa vložil, a ktoré takpovediac pomaly rozvíjala profesorka, ktorú si veľmi vážim, a s obľubou spomínam na spoločné hodiny. Spomínam na nekonečné rozhovory vonku na chodbe cez veľkú prestávku, kde som ju doslova vyhľadával, a spoločne sme filozofovali o všeličom možnom.

Nesmie nám byť ľahostajný náš názor, a nesmieme sa prikloniť k davovej väčšine. Človek, ktorý z ľahkovážnosti potláča a utláča svoje názory, bojí sa vysloviť na nejakú tému, len ťažko bude neskôr v nejakom období úspešný. Apropo. Čo je to úspech? Úspech nie je len to, že sa poznámosti kdesi dostanem, ale že svojou osobnosťou, svojou charizmou niečo prinesiem také pozitívne, že druhí ľudia si zo mňa zoberú dobrý príklad, a budem pre nich predstavovať akýsi maják spravodlivosti, rovnosti, vyjadrenia pochvaly, keď je to potrebné, vyjadrenia spolupatričnosti najmä vtedy, keď je to namieste, a treba sa právom ozvať a zastať sa najmä tam, kde sa vyskytuje nespravodlivosť, akékoľvek morálne utláčanie, akékoľvek obmedzovanie, znevažovanie.

Musíme sa zastať toho, ktorý má pravdu a svojsky o ňu nejako bojuje. Keď je sústavne nejakému človeku odobraté svoje práva, a ukladajú sa mu len povinnosti, ktoré musí vykonávať ako automat, kde nemôže povedať svoj názor, ale len v tichosti súhlasiť hoci aj s nezmyslami, taký človek postupne môže stagnovať a pomaly rezignovať.

Aj to je šťastie extrovertov. Pohotovo reagovať a mať svoje názory. Utvor si aj ty samostatný myšlienkový svet, kde častejšie popustíš uzdu svojej fantázie, a budeš sa takto venovať všetrannému rozvoju svojej osobnosti. Nič nepotláčaj v sebe.

 Blog

3 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu