Strata sebadisciplíny je horšie ako strata motivácie I

Veľmi pekne ďakujem blogerke za koment, kedy som sa pýtal, či je zlé, kedy človek stráca motiváciu, a dostal som teda skvelý podnet, že ešte horšie je, keď stráca disciplínu. Práve preto som napísal trochu dlhší nadpis, aby teda som jasne zvýraznil ten rozdiel, a aby som v úvode som ho ujasnil.

Doteraz som teda spomínal, či je zlé, keď človek stráca motiváciu, a tomu som venoval zopár článkov, a myslím si, že som tematiku už vyčerpal a uzavrel. 

Dneska teda sa budem venovať tomu, že strata sebadisciplíny, disciplíny ako takej je horšia ako strata motivácie. Zaručene, všetko môžeme brať ako odporúčanie, neznamená to že je to stopercentná pravda, ale je to veľmi blízko ku pravde. Ak sa teda ešte k tomuto vyjadrím som veľmi vďačný za koment, pretože mi to otvorilo nové možnosti hľadania a riešenia zároveň niektorej problematiky, ktorej sa venujem.

Sebadisciplína verzus motivácia, čo je podstatnejšie a dôležitejšie. Jedná sa o to, že jedno s druhým sa dopĺňa, ale motivácia potrebná až tak nie je.

Strata motivácie, ako som sa teda vyjadril, je bezpochyby niečo, čo môže v človeku otriasť, predovšetkým sa to deje vtedy, kedy človek dá sa povedať, všetko vsadil na jednu kartu, a teda buď to vyjde, alebo nie. Väčšinou človek v živote veľakrát riskuje v oblasti, ktorá je pre neho veľmi dôležitá a podstatná, a vie, že mu na tom všetkom nesmierne záleží. Obyčajne človeka dokáže, minimálne za čas rozhodiť každé jedno čo i len najmenšie zaváhanie, ktoré ho môže v konečnom dôsledku môže vyjsť poriadne draho, v hociktorom spektre života, ak sa na to takto pozrieme.

Áno, aj aj som prišiel na to, že motivácia je jedna vec, ale áno, disciplína, a seba disciplína je vec druhá. O čo teda ide.

Disciplína súvisí s nejakým prehlbovaním si vedomostí, ktoré človek má. Jedine disciplinovaný človek sa dokáže v nemalej miere ovládať tam, kde je to potrebné, ba čo viac, najpotrebnejšie.

A práve preto je strata disciplíny horšia ako motivácia.

Stratou motivácie sa mi môže otvoriť inšie pole pôsobnosti, na ktoré som možno nebol navyknutý. Sú mnohí z nás, ktorým keď niečo zmeníme, vyvedieme ich v niečom z miery, podľa ktorej sa teda dlhodobo držia, neskôr budú pôsobiť zmätene, stratene, dá sa povedať, že budú v zvyklostiach značne dezorientovaní.  Je teda rozdiel byť orientovaný a dezorientovaný v čase a priestore, a je rozdiel byž orientovaný a dezorientovaný v akejsi sebadisciplíne.

Máme tu teda dva úžasné pojmy, motivácia a disciplína. Čo je horšie. V škole som bol motivovaný, že ak sa budem dobre učiť, dostanem nejaké darčekové poukážky k vysvedčeniu, čo sa stalo v druhom treťom a štvrtom ročníku na strednej. Snažil som sa veľmi makať, pretože to, že som sa dobre učil, bol som slušný, mal som záujem, formovalo vo mne pocit zodpovednosti a zároveň mal som naozaj motiváciu dokázať čosi. Ale nechcel som dokázať len čosi, chcel som dokázať veľa. Chcel som dokázať veľa, ešte viac, ako som mohol. Neveril som, kedy som vyučujúcej navhol sám, aby mi dala o stupeň lepšiu známku, a podarilo sa mi ju presvedčiť. Presvedčiť mojimi vedomosťami, aj vnútorným presvedčením, že to dokážem. Motiváciu teda som mal veľkú a dostatočnú, a otázka pre všetkých študentov alebo pracujúcich je, že či dokážeš motiváciu, teda zameranie sa na dosiahnutie budúceho cieľa, ktoré si si stanovil, premeniť teda v realitu.

A premenenie na realitu sa udeje jednoznačne sebadisciplínou, ako mi to pripomenula blogerka. ďakujem ti. Áno, je to veľmi podstatné.

A keď človek nie je disciplinovaný, ľahko dôjde k presvedčeniu o svojej dokonalej neomylnosti, ktorá samozrejme neexistuje. Navyše človek disciplinovanosťou nemusí dosiahnuť to, čo si predsavzal.

Umenie človeka je aj niečo zanechať, hoci po tom veľmi túžil. Disciplinovanosťou môžeme dosiahnuť mnohé veci, avšak jestvuje riziko, že pojem všetko, najlepšie, teda tie superlatívy môžu pôsobiť deštrukčne na myslenie človeka predovšetkým v tom zmysle, že svojou disciplinovanosťou síce môžem dosiahnuť veľké víťazstvá, ale možno sa nenaučím prehrávať. 

Vyslovujem moju myšlienku, že v niektorých nebezpečných hrách mocných tohto sveta nie je až tak podstatné, kto vyhral, ale podstatnejšie sa stáva udalosť, kto prehral, pretože od tej prehry sa môže všetko ostatné odvíjať či v tom kladnom, alebo zápornom zmysle.

A práve vtedy, kedy človek stratí motiváciu, naozaj sa ešte nič také hrozné nemusí (môže) stať. život predsa pokračuje ďalej. Áno, stratou disciplíny človek dokáže stratiť už aj tú orientáciu, vďaka ktorej ešte žila nádej na nejaké zlepšenie. 

Záverom poviem toľko, že jestvuje spústa príčin, prečo človek stratí aj disciplínu, aj motiváciu, ale oveľa horšie je, keď človek uprostred toho všetkého stratí samého seba. Nech sa vám darí.

 Blog

1 1 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu