Čo teda chcem napísať. Je to teda len preto, lebo proste nepoznajú sami seba, nestanovili si v živote pevné hranice a určité méty, ktoré by chceli proste prekročiť vo svojom živote. Ja osobne medzi také čosi zaraďujem aj taký akokeby osobný smútok za niektorými nenaplnenými snami, ktoré vznikli na základe prehaných sebapožiadaviek, to, čo sme videli u druhých, a mysleli sme si, že aj my máme takúto životnú cestu, čo možno bol v tom momente kategorický omyl, ktorého sme sa vtedy práve dopustili.
Neustále sa vracanie do minulosti môže mať dva efekty. V horšom prípade ťa zadržiava v tvojom rozlete a otvorenosti novým myšlienkam, neuvedomujúc si, že takto to ďalej nikam nevedie, a stojíš stále tam kde si. Nikde sa neposúvaš, ani nenapreduješ, ani výraznejšie síce nestagnuješ, teda niečo také ako to, že stojíš na mŕtvom bode. V lepšom tom prípade to môže značiť výrazný posun vpred, a bližšie to vysvetlím v nasledujúcich riadkoch.
Mnohí si myslíme, že na zlé treba zabudnúť. S určitosťou musím skonštatovať len jedno jediné. Toto robia neúspešní ľudia! Na zlé je dobré pamätať, hoci to nie je samozrejme príjemné, a azda nikto to neobľubuje, ale je to preto, aby sme si jasne v prítomnosti povedali, že toto bola moja minulosť, toto robiť už viacej nechcem, viac sa do toho stavu, prostredia, to tých záležitostí, do toho kolotoča z ktorého som našťastie vypadol vrátiť za žiadnu cenu už nechcem, pretože dobre viem čo to obnáša. Hovorím tým pádom aj za seba. To si neuvedomujú mnohí, ktorí sa celkom isto nezmyselne pokúšajú vrátiť kdesi, skade boli prepustení, skade boli doslova vyhnaní. Ako to teda myslím.
Stále nové problémy, nepochopenie, stagnácie, pocity depresie, nie celkom zanedbateľný a výrazný fakt vo formovaní svojej osobnosti, ktorá dosť značne môže poznačiť človeka. Ďalej stanoviť si priority. Rýchlo sa rozhodovať. Efektívne využívať voľný čas. Spontánne pozdraviť na ulici človeka, ktorého možno poznáme len z videnia, ale proste dobre to padne azda obojstranne.
Ešte lepšie Vám padne, keď pozdravíte s úsmevom, možno aj ironickým, toho, ktorý možno vás z duše neznáša, a ste mi tŕňom v oku.
Dosť časťo sa mi to stávalo hocikde, kde som bol. Poprípade, ak napríklad, sme sa rozprávali, s jedným známym, o čomsi, čo skutočne prežívame spoločne, trvalo to všetko v podstate dosť krátko, pretože nebol proste dostatočný časový priestor na spoločné vysvetlenie si nektorých záhad, ktoré boli pre nás oboch spoločné. Ale na druhej strane apoň neskôr, keď som proste odkráčal domov, som bol pozitívne naladený, že predsa len existujú ľudia, ktorí sú na tom podobne.
Mnohí nechápeme hĺbku tajomstva osoby, s ktorou sa rozprávame, a preto si myslíme, že aj tá osoba dokáže vnímať veci tak, ako to vnímame my. Buď to teda vnímame s patričným záujmom, a teda dodáme tomu všetkému ten osobný rozmer pochopenia, akejsi hĺbky v komunikácii, alebo to človek dokáže vnímať len na úrovni povrchnosti, kde sa jednoducho bližšie o nič nezaujíma, obyčajne na to po niekoľkých minútach aj tak zabudne, a nezanechá to v ňom nijakú stopu a podobne.
Žiaľ, niekto to celkom jednoducho a celkom ľahko dokáže takúto siutáciu podceniť, a môže sa stať, že toho druhého na čosi využije. napríklad dobre vieme, že nás trápi napríklad nedostatok pracovných miest. Áno.
Komusi bude ponúknuté, možno aj ten plat sa bude pohybovať niečo pri minimálnej mzde, teda tom minime, avšak človek ktorý toto bude vykonávať, bude mať oveľa väčšiu mieru napríklad zodpovednosti, alebo bude mať viac práce, ako hocikto iný, a to všetko preto, lebo ten nadriadený vie, že on to proste potrebuje, a dobre využije situáciu, kedy človek nevie sa rozhodnúť práve pre nejakú alternatívnu možnosť.Veľkosť niektorých ľudí, ktorí toho hodne dosiahli v živote, ale celkom žijú jednoduchý život spočíva práve v dosiahnutiu istého druhu vnútornej harmónie, to je niečo, čo mnohí podceňujú, prípadne v manažérstve sa to skôr nesprávne nazýva ako analýza kladných a záporných stránok svojej osoby.
A preto viacerí pracujeme v oblasti, ktorej nerozumieme, ale nenapľňa nás to, len je dôležité, že pracujeme. V čomsi podobnom som aj ja, ale s tým rozdielom, že sa proste nezaoberám, čo mi to dáva, čo mi to berie, jednoducho to beriem tak, ako to je a neriešim to.
Na záver by som rád chcel povedať ešte niekoľko myšlienok. Všetko, čo človek robí je veľmi potrebné a dôležité, aby dosiahol vnútornú harmóniu, teda to, aby človek jednoducho vo svojej podstate bol šťastný. Dôležité je to z najmä z pohľadu psychiky a takej zdravej duševnej rovnováhy, aspoň ja to tak vnímam. O nič viac mimoriadne v podstate ani nejde. Mnohí síce pracujeme, lebo je to normálne, ale nenapĺňa nás to, a naozaj je málo takých, ktorí to pociťujú a sú šťastní. A keď aj, netrvá to dlho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
verdamt
5. 2.febuára 2018 01:26
Kto vníma? Tejto otázky si sa ani nedotkol.
Napíš svoj komentár