Chtiac nechtiac musíme priznať, že človek vo svojej chcenej, alebo nechcenej dokonalosti vždy v sebe objaví niečo, čo je veľmi dobré, ale predsa z nejakej nepochopiteľnej, alebo ťažko pochopiteľnej príčiny to proste neznáša. Chce to odstrániť zo svojej prítomnosti. Chce, aby ho to už neotravovalo, robí mu to proste problémy, nechce sa tým zaoberať, považuje to za veľmi ťažko zdolateľnú prekážku, ktorú by pred sebou najradšej nemal.
Práve ten najväčší nepriateľ je častokrát neviditeľný, a práve preto v tomto všetkom je to celé tak rafinované, dobre skryté. S tým sa bojuje ako dobre vieme najťažšie. Dobre vieme, že práve ten nepriateľ, ktorého je veľmi ťažké a zložité identifikovať za svoje zbrane práveže používa veľmi veľké lákadlá, ktorým nemožno odolať. A takto človek ani nevie, ako podľahne množstvu zlu.
Jedným z tých je preceňovanie svojich schopností, o ktorých som sa zmienil. Jedným z tých je čnosť miernosti, ktorú pozná dobre duchovný svet. Mierny človek dobre vie, že po rokoch akejsi úrodnosti predsa len môže prísť menej úrodné roky, a teda treba si budovať aj nejaké zásoby a rezervy. Je si teda vedomý svojich rezerv, svojich obmedzení, limitov, aby nezažil proste niečo, s čím nerátal, aby nezažil nejakú frustrujúci skutočnosť, ktorá by ho vrátila opätovne na to miesto, kde bol pred časom, kedy sa pokúšal o nejaký úspech, a chcel na niečom stavať svoje plány, a predsa to stroskotalo. Človek ale častokrát je opantatný úspechom natoľko, že na obdobie nepokoja, ak to mám tak v kocke zhrnúť, ani predsa nemyslí.
Možno je opatrnejší práve vtedy, kedy toto obdobie raz už zažil, a dobre práveže vie, že čo všetko v sebe obnáša to podceňovanie, to, kedy človek musel vyslovene trpieť pre niečo, za čo v podstate ani nemohol, čo nevedel vykonať vlastnými silami, lebo to bolo neuskutočniteľné. Kedy sa síce nepotreboval komusi rovnať tomu, ktorému nikdy možno by nebol ani roveň, hoci platí pravidlo, že predsa sme si všetci rovní.
Lenže druhé pravidlo v spoločnosti hovorí, že áno, všetci sme si rovní, ale podaktorí sú si rovnejší, a práve preto naša spoločnosť niekedy vyzerá tak, ako vyzerá.
Človek pri dosiahnutí úspechu je niekedy pričasto ním opantaný, a zabudne, z akých pomerov predsa vyšiel. Nerozumie tomu, že ten počiatočný strach, ktorý sa snažil prekonať je síce preč, ale tak isto sa môže vrátiť s oveľa väčšou intenzitou.
Práve preto človek má oveľa väčší strach, paradoxne z toho, čo nevidí, ako z toho, čo vidí reálne, čo má pred očami, čo môže predsa rozumom dokázať. Tu sa dostávam do jadra môjho článku, kde mnohí pochybujú o duchovných princípoch tohoto sveta, a mylne sa domnievajú, že za skutočné môžeme pokladať iba zmyslami overené veci.
Záverom poviem to, že práve zmyslami overené veci by som pokladal v tomto ponímaní za svojho najväčšieho nepriateľa.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár