Narazil som na jeden, podľa mňa dosť zaujímavý článok, kde musím konečne pripomenúť, že asi je to prvý blog, kde sa neurážala kresťanská viera, cirkev, Pán Boh, všetko čo má dočinenia s duchovným životom, ale že táto blogerka sa aspoň podľa mňa snažila podať svoj autentický ucelený pohľad, a teda aj vyjadriť svoje myšlienky konečne v slušnom, kľudnom tóne.
Spomína, že ľudia navštívia kostol len preto, lebo sa boja. S tým súvisí ich prosby o o odpusenie, o zmierenie a podobne.
Musím povedať, že život niektorých ľudí vyzerá skutočne tak, ako to opisuješ. Avšak, je to jeden problém. Boh nemá také zmýšľanie ako máme my. Už nie raz som tu opisoval, že keď sa nám darí, keď ide konečne podľa našich predstáv a plánov, s obľubou hovoríme, že sme šikovní, že konečne sme si niečo samostatne nadobodudli a podobne. Vtedy zabúdame automaticky pochváliť Pána, pretože toto nie je automatické. Nie je to samozrejmé.
Dávať do popredia svoje psychické, fyzické sily, a ak som kresťan, keďže spomínaný blog je apel na vieru v Boha a veci s tým súviasiace, je nezmysel, pretože ochorieš, stratíš silu, s námahou budeš vykonávať veci, ktoré si vykonával predtým s úplnou samozrejmosťou a akosi absolútnou samozrejmosťou, kde si sa ani nezamýšľal, či to dokážeš zvládnuť, proste si išiel na vec a hotovo, to je všetko.
Vraj kostol je dom splnených túžob. Nie je to zlá myšlienka. Môžem povedať, že síce ty si svoju myšlienku, ktorú si napísala, možno myslela ironicky, ale čuduj sa svete, ono to tak funguje.
Keď som bol malý, a vyviedol som nejakú malichernosť, každý mi dá za pravdu, že ako prvé som možno spustil nejaký sebazáchovný krik, potom som možno utekal za rodičmi, mamou, a podobne, možno za nejakými možno najlepšími kamarátmi, preto, lebo som podvedome cítil, že tam sa cítim akosi oveľa bezpečnejšie, než tam, kde som bol. A tak aj bola pravda.
Podobne je to s kostolom, to ťa musím ubezpečiť. Je mi veľmi ľúto, že duchovný život kresťanov je mnohým ateistom na výsmech. Avšak s vierou ja osobne, a to podávam teraz osobné svedectvo, zašiel ďaleko ďalej, inde ma to posunulo, ako keď som sa čiste spoliehal len na seba.
Myslia si viacerí, že viera je nejaký fanatizmus, ale to je omyl. Viera je to, že prijmem to zlé, to najhoršie, čo mi kto dá, aby som sa vyskúšal, či nie som nejaký márnivý, či nie som klamár samého seba, ktorý chce nasilu presvedčiť všetkých dookola o tom, čo snáď ani on sám už ani nepovažuje za dôveryhodné a pravdivé.
Ďalej vraj, Boh nepočúva prosby ľudí, ktorí vážne sa modlia na nejaký úmysel, lebo keby počúval, nedovolil by kadečo.
Ľudsky s tým môžem súhlasiť, avšak je to taká detinská otázka. Vyplýva mi z toho, že vlastne Boha chceš chváliť iba vtedy, keď sa ti darí, ale keď sa ti nedarí, už na neho nadávaš.
Nezabudni, že tu má veľkú moc ešte aj diabol. On síce nikdy nebude roveň Bohu, ale žiaľ, jemu sa páči, keď človek nadáva a posmešne sa vyjadruje o cirkvi, duchovne, keď znevažuje modlitby za nejaký konkrétny šľachetný úmysel, a vysmieva sa ľuďom, ktorí majú veľkú nádej. Nadôvažok ich prinajmenšom označuje za naivných, a keď Pán vyslyší nejakú prosbu či úmysel, považujú to čiste len za dielo náhody.
Vidíš, ako pôsobí silne aj diabol? Keby Boh neexistoval, keby kresťanské náboženstvo nehlásalo pravdu, nie som si istý, či by sa tak masívne diali také zázraky, aké sa dejú, ja nemyslím zázraky nejaké badateľné, ale také, ktorým predchádza veľký strach.
Prečo ľudia sa obracajú na kresťanskú vieru možno na smrteľnej posteli? Prečo niektorí starí ľudia sa nám často na naše otázky neradi veľmi priznávajú, že za mlada im kresťanský život príliš nechutil, veľmi sa nemodlili, kostol pre nich neznamenal absolútne nič, ba ešte chodili prenasledovať tých, ktorí do neho s vierou navštevovali, a teraz sú akože nejakí horliví kresťania? Čože sa zvláštne v ich živote udialo, že teraz im je Boh, modlitba, kostol prioritou, hoci sú to možno už starí ľudia? A takí sú mnohí.
Prípad bývalého československého prezidenta Gustáva Husáka, ktorý na smrteľnej posteli si dal zavolať kňaza, aby ho zaopatril svedčí o nepochopiteľnom strachu posrmtného života.
Čo dodať na záver? Vidíte, aký je Boh mocný? Vidíte, že všetko má svoj čas? Prajem všetkým pochybujúcim kresťanom veľa pevnej viery, aby ste si našli čas na modlitbu, v ktorej budete prosiť o dar viery, vytrvalosti, aby ak človek cíti, že na tomto svete nežije sám, ale pre niekoho žije, aby sa podľa toho aj správali. Pochválený buď Ježiš Kristus.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
ano brat môj, čítal som to aj ja, zúfalstvo, hladanie pravdy a bludenie v dnešnom démonickom svete čaká mladých ľudí, ktorí nenašli svoju cestu...
modlitby, jedine naše modlitby dokážu obrátiť aj toho najväčšieho hriešnika..
nech je Boh milostivý k ich životu.......
filip