Hneď ma napadla evanjeliová stať, pri ktorej Pán Ježiš vyčíta ľuďom, že ho vyhľadávajú len kôli zázrakom. Nad týmto by som chcel dneska tak trochu polemizovať.
Deje sa to všade. Každý očakáva od toho druhého, že bude s ním len zadobre. Každý očakáva pomoc od druhého, lebo si nevie vystačiť sám so sebou, a veľmi rád svoje bremeno zhadzuje na cudzieho. Ešte ani v tomto by som nevidel extrémny problém, avšak akýsi automatizmus k niečomu takému nás robí dôležitými.
Tento týždeň som sa doslova z minúty na minútu rozhodol ukončiť jednu kapitolu v živote. Dá sa povedať, že som to prijal a vysporiadal sa s tým za pomerne krátku dobu. Približne dve hodiny mi vírili v hlave kadejaké otázky, ale už som sa upokojil. Zistil som, že takto to bude najlepšie, keď odídem sám, a predídem tomu, že ma niekto zosmiešni.
Moje poznanie ma naučilo, že mnoho ľudí treba ľutovať. Mnohí ľudia sú veľké žobráci. Nie v pravom slova zmysle, ale v tom hlbšom. Myslel som si, že tam, kde som bol, nájde sa predsa nejaké zdrané riešenie, a začnú ma považovať za akéhosi akože kus rovného, ktorý má právo na svoj názor. Žiaľ, mýlil som sa. O tom som sa presviedčal už posledný rok. A moje zdanie ma nikdy neklamalo. Videl som skutočne dopredu všetko, čo sa stalo, a pred dvoma dňami sa to naozaj stalo.
Boh ma zase od niečoho oslobodil. Nepíše sa mi to ľahko, ale teraz mám aspoň duševný kľud. Už ma nikto nebude zaťažovať hlúposťami a nezmyselnými vrtochmi, ako to bolo doteraz. Aspoň si myslím, že už teraz, dobrovoľne, konečne som zahasil poslednú iskru ohovárania, osočovania na moju adresu. Poslednú iskru závistlivého a neznášajúceho pohľadu. Nebojte sa, už ma takto neuvidíte.
Vyšiel som z tej šlamastiky ako víťaz, a im nech podľa Písma pristane zahanbená tvár, lebo inšie si nič nezaslúžia. Ak je pravdivý výrok, že božie mlyny melú pomaly ale isto, alebo sa priamo opriem o evanjelium, kde mi Ježiš poukazuje na príklade dozretej pšenici a kúkoli, kde sa predsa len rozhodol nechať dozrieť aj pšenicu aj kúkoľ, potom sa pravdepodobne, podľa tejto mojej nepríjemnosti skutočne nemusím ani v najmenšom obávať.
A tak od včera som maximálne kľudný. Napĺňa ma veľmi moja práca, ktorá je momentálne pre mňa všetko. Pre mňa je doslova neuveriteľné, ako rýchlo som sa dokázal aklimatizovať v cudzom prostredí. Ďakujem Bohu, že ma nenechal len tak, a to všetko pripisujem zásluhám drahej Krvi Kristovej vyliatej na kríži.
O tej by som sa chcel povenovať. Chcem tu na blogu všetkých vyzvať a veriacich upovedomiť, nech sa odvolávajú pri svojich modlitbách na nekonečnú cenu presvätej a predrahej Krvi Pána Ježiša Krista, ktorá má veľkú moc. Nesmejte sa! Tá vás môže od veľmi veľkých nešťastí zachrániť, a podať pomocnú ruku.
Veľa ľudí si myslí, že keď mám okolo seba spriaznených ľudí, tak mi nič nechýba. Ani Boh, hoci môžu byť veriaci. Veľký omyl. Boží deň príde ako zlodej v noci, a žiadny kamarát, nebude pri tebe.
Mysľou mi prebehlo blahoslavenstvo o plačúcich, ktorí budú potešení. Je veľmi zvláštne, ako to všetko nastane. Napadlo mi napríklad, že keď sa to vyplní, a Boh ma vezme k sebe, ako pevne dúfam, isto si nespomeniem na nič čo ma trápilo. Ak náhodou nebudem mať pri sebe človeka, ktorého trebárs som celý život miloval, isto budem nekonečne šťastný, hoci budem v božom náručí?
Ľutujem ľudí, ktorí v to neveria. A hoci v štvrtok som prežil hraničnú situáciu, tak som nepomyslel ani náhodou, že Boh neexistuje. On je veľmi veľmi mocný! Je prekrásny! Je úžasný. Hovorte všade, aké úžasné veci vykonal na zemi.
Najväčšia výhra, naša sila nespočíva v tom, že obklopení prajnými ľuďmi ďakujeme Bohu, ale že celkom opustení a osamotení dokážeme veriť ešte Jeho svätým slovám.
Nikto nikomu nedokáže, čo sa odohráva v jeho vnútri. Ja môžem oslavovať Boha, ako chcem, ale myslieť si môžem niečo inšie. Môžem vnútorne veľmi pochybovať.
Ľudsky môžem veľmi pochybovať, ako si mám kladne vysvetliť biblickú vetu. "Dôveroval som, aj keď som pokorený, v rozrušení som vyriekol, všetci ľudia klamú."
Na to nestačí len mocná viera, ale na druhej strane veľmi záleží aj vaše vnútorné myslenie a momentálne citové rozpoloženie. Lebo môžem síce veriť koľko chcem, čo z toho, keď sa necítim šťastný? Má azda Boh radosť z môjho kresťanského presvedčenia, keď mám nejaké vedomosti, viem, ako na všetko, ale vidím, že som častokrát neúspešný? Pričom podľa môjho ľudského hľadiska, Pán všemohúci Boh Otec, stačilo by, aby si On len pomyslel, a hneď by bolo všetko zrazu lepšie.
Preto je tajomné utrpenie ľudí. Preto nikdy nepochopíme ťažký údel tých, u ktorých by sme to najmenej očakávali. Nechápem to ani ja. Preto sa veľmi bojím. Budúcnosti, mnohým veciam. Neviem, koľko ešte vydržím, ale veľmi prosím Boha, aby ma nenechal samého. Čo je horšie, ako keď strácaš ľudí okolo seba.
Samozrejme, musím pouvažovať, či sa dá s nimi spolupracovať v dobrom. Môj čas prišiel, a už sa naplnil, nemám tam už čo hľadať, aspoň tak si to vysvetľujem. Keby nebola táto hospodárska kríza vo svete, keby každý mal svoju prácu dobre zaplatenú, statočne by ju vykonával tiež na druhej strane, málo ľudí by bolo nešťastných. Veľmi málo.
Vidíme, ako diabol sa veľmi teší. Preto chcem povedať na záver tohto blogu. Modlime sa ku Predrahej Krvi Pána Ježiša, v smrteľnom zápase na zem tečúcej, lebo Krv Pána má veľkú moc. Dovolávajte sa Krvi Kristovej, a robte dobre. Nerobte veci, ktoré vás nerobia šťastným, lebo hoci to môže byť nejako pre svet prospešné, nie je celkom isté, že to chce aj Boh. Práve preto sa nám v niečom nedarí, a to, keď nechápeme niečomu, keď sa nám nedarí, to môže celkom isto znamenať, že ideme častokrát proti Božej vôli, pokiaľ si to celkom jasne uvedomujeme. Pochválený buď Ježiš Kristus!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
veľmi potrebne a povzbudivé slová si napísal brat môj...
práve toto je potrebne a najosožnejšie pre ľudstvo...
poprosil by som môj milý kamarát aby si do svojích modlitieb zaradil aj modlitbu pomoci za zdravie mamičky Ludmily, ktorá nosí pod srdcom nový život a ten je ohrozený nádorom ...
jej dcéra @Lonely218 sa so svojim žiaľom zverila tu na Birdzi a my kresťania jej musíme pomôcť...
ďakujem filip