Keď si uvedomím, že v podstate ešte prednedávnom sme pred našimi príbytkami odhrabávali tie haldy snehu, pravdepodobne to len málokoho obišlo, čas skutočne plynie veľmi rýchlo a nezadržateľne, a ani som sa skutočne nestačil diviť, a už máme tu spomenuté letné počasie. Všimol som si na jutube jednu skutočne nádhernú piesen, volá sa krásny máj, alebo tak nejak od známej skupiny, ktorá pomaly ale isto sa dostáva do povedomia mnohých ľudí, a mám veľmi rád ich tvorbu, nakoľko mi je celkový štýl veľmi blízky.
Neviem sa dopočúvať ich piesním a skutočne je to veľké duševné ale aj duchovné obohatenie pre človeka počúvať peknú hudbu.
Toľko na úvod v krátkosti. Dneska by som sa chcel venovať téme, ktorú spomínam v nadpise. Je pravda, že v minulosti som už písal niektoré články, neviem presne, jeden určite, ktorý pojednával o problematike peňazí, majetku a podobne. Dneska by som to chcel napísať trošku z iného uhla, nakoľko na inom webovom portáli som narazil na veľký odpor.
Ale zas na druhej strane ani sa nečudujem, pretože okrem toho že som prakticky trafil presne klinec po tej pomyslenej hlavičke, ako sa hovorí, pravdepodobne som presne zamieril na celú tú problematiku okolo toho.
Kontrast medzi chudobou a bohatstvom je už taká veľký, a tak skreslene sa o týchto fenoménoch rozpráva, že už ani nie vždy sme citliví na tie neblahé rozdiely medzi ľuďmi, a nie každý vníma vo svojom vnútri nejaký ten cit pre toho druhého. Áno.
Je to spôsobené tým, že každý sa chce starať radšej sám o seba. Je to ale správne? Nič ma do toho druhého, s nikým zbytočne nechcem mať nič dočinenia, mne je dobre tak ako je. Viacerí ľudia by potrebovali určite pomôcť, ale nevedia ako začať. Je to spôsobené častokrát tým činiteľom, že kedysi potrebovali určitú pomoc, ale z nejakých dôvodov boli veľmi odsúvaní na druhú koľaj.
Vnímam to tak, že ten strach je akokeby prítomný neustále. Strach, že sa proste niečo stane, s čím vôbec nepočítam, a čo možno veľmi zabolí. Toto sú azda najčastejšie vety práve od takých ľudí, ktorí sa vlastne vôbec nestarajú, čo bude zajtra. A to je chyba. Či zajtra ešte skutočne bude na mojom stole ten chlieb, ktorý je v podstate darom od Boha.
Čím je to spôsobené sa môžeme pýtať. Je to veľmi jednoduché. Mnohí ľudia sa chcú starať do toho druhého. Z toho plynú aj rôzne klebety alebo ohovárania, toto neprospeje skutočne k ničomu. Nechápem to, pretože takýto spôsob ja nepraktizujem. Ak neviem komusi poradiť v dobrom, ťažko je z toho druhého uhla kohosi posúdiť, ak je to vôbec možno potrebné. Mnohí si to zamieňajú za dobrú radu komusi. Samozrejme takéto čosi sa musí podať aj s citlivosťou.
Úprimnosť je už tak skreslene vnímaná, že všetko môže nanešťastie spôsobiť niekomu urážku na tom konkrétnom človeku. Či je to spôsobené nejakou precitlivenosťou to ťažko povedať. Niektorí jedinci sú ale tak prehnane úprimní, že to konanie proste veľmi bolí, a dosť dlho to v tom človeku doznieva, kým sa z toho všetkého ako tak pozbiera a dostane.
Vnímam to všade. V robote, vnímal som to čiastočne aj v duchovnom poli kde som pôsobil na škole. Vtedy som to bral ešte niečo ako prirodzené, pretože som mnohým veciam ešte celkom dobre nechápal a nerozumel, a priznám sa samozrejme, že v mnohých veciach som proste musel dospieť. Nedá sa všetko odrazu chápať v takom rozmere ako to naozaj je.
Na záver možno ešte niekoľko myšlienok. Niekedy sú proste dobré aj tie skreslené predstavy o čomsi, čo si akokeby chceme pripodobniť na náš obraz, podľa nejakých našich virtuálnych predstáv, pretože vtedy sme to proste tak cítili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár