O úprimnosti ako takej sme sa isto napočúvali na hodinách etickej, alebo náboženskej výchovy, možno aj na hodinách občianskej náuky, ktorú som mimochodom mal veľmi rád, pretože som veľmi často a rád písal referáty na niektoré témy, ktoré potom som odprezentoval. Bolo to už hodne dávno, a tým som sa naučil postupne otvárať druhým.
Naučilo ma to, že čím človek sa so záujmom pustí do niečoho, tým lepší výsledok pre neho to bude mať. Väčšinou človek výsledok očakáva len dobrý. Väčšinou je to tak, že všetko nám za každých okolností predsa len musí vyjsť, a keď to teda nevyjde, bývame sklamaní. Nie raz možno sa stane, že človek, znechutený možno ešte samotným priebehom nejakého procesu, ktorý máme rozpracovaný, vieme, že to nemá význam. Vieme, že isto zožneme neúspech, možno kritiku, budeme všetkým možno na smiech. Takto sa unižujú a utláčajú v človeku celkom isto jeho hodnoty, ktoré napríklad vyznáva. Taký človek nepovie priamo, aké má plány napríklad, ako druhým spôsobiť radosť, pretože svet a spoločnosť v ňom je nastavená prijímať a rozdávať údery, na ktoré teda sme viacmenej navyknutý. Človek viacmenej je pasívne dosť odovzadný tomuto život, a preto to vyzerá tak ako to aj vyzerá.
Napríklad poznáme niektorých ľudí ktorí zdieľajú na stránke rozličné filozofické zaujímavosti, ktoré nie raz aj mňa oslovili, a na nie jeden citát som si spravil článok tu v mojom blogovom okienku. Poskytlo sa mi množstvo podnetov, na ktoré som v podstate reagoval okamžite, a v niektorých, ak mám pravdu povedať, viditeľne som sa našiel, našiel som, čo je moja jednak méta, jednak moja brázda, to znamená, čo sa dá ešte podliezť, čo sa dá prekonať, ale aj to, poza čo by som teoreticky už napríklad vôbec nešie. Sú tematiky, ktorých sa nedotknem nikdy, pretože písanie niektorých faktov, ktoré sa nedajú jednak spochybniť ich hodnovernosť, alebo sa na ne nedá diskutovať, pretože sú viac menej jasné, a tým pádom je to uzavreté nemá význam aspoň pre mňa.
A práve mnohí robia chybu, kedy nerozumejú niečomu, čo je dávno prekonané. Vracajú sa k tomu. Vracajú sa do minulosti. Oslovujú staré kontakty na ľudí, a nikto o takúto komunikáciu nejaví záujem. Mnohým možno ešte v tej akejsi pozitívnej, alebo negatívnej záplave emócii, ktoré možno buď prekonali, alebo ešte neprekonali, alebo to nejakým spôsobom ešte len spracúvajú, to proste nedošlo, že v niečom je koniec. Obyčajne človek vníma niečo také ako akési voľné pokračovanie, a všetko prispôsobujú si svoju zmýšľaniu.
To nie je úprimné, nie je to ani dobré, pretože človeku je veľmi zaťažko napríklad priznať si prehru, priznať si, ženiečo napríklad sa začalo, ale sa aj skončilo. Je to azda preto, lebo niečo trvalo príliš krátko. Človek si prirodzene ešte nevybudoval akési obranné mechanizmy, vďaka ktorým by zvýšil možnosť svoje ochrany pred nežiaducími vonkajšími vplyvmi tak, aby to nenarušilo jeho vnútornú duchovnú duševnú integritu.
Možno niektorí tomu nerozumejú, alebo tým, ktorí tomu rozumejú nechápu, prečo sa tomu venujem. Príčina všetkých problémov je ich neriešenie, ktoré si teda prenášame do budúcnosti, či už krátkodobej, alebo dlhodobej. Myslíme si, že zmenou prostredia sa všetko zmení. Môže to tak byť, o tom nepopieram, samému mne sa to stalo, ale nie je to pravidlo.
Čím človek chce byť úprimnejší, tým horšie niekedy pre neho, pretože tá úprimnosť mi pripadá len vtedy, kedy úprimne niečo chceme vysvetliť tak, že s nami už nemusí počítať.
Úprimnosť je väčšinou spätá s konečným verdiktom v náš, alebo cudzí neprospech, kedy možno všetka tá ťažoba pomyslená z nás spadne, ale možno druhému spôsobíme veľkú bolesť, zmätok, možno výčitky svedomia, trápenie, smútok, ktorý môže mať dlhšie trvanie. Komu to samozrejme je príjemné.. ani jednému zo zúčastnených strán žiaľ.
Záverom poviem toľko, že po mojich skúsenostiach poviem len jedno. Voľte primerané slová s profesionalitou, taktom a úctou k tomu človeku. Všetko sa dá povedať pekne, len treba vedieť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár