Aby som teda nechodil okolo horúcej kaše, spomeniem teda hneď úvodom, o čo v podstate ide. Na pohovore do jednej firmy, to je ako vtip, príde kandidát do zamestanania, uchádzajúc sa teda o nejakú pracovnú pozíciu, a šéf sa ho pýta, že čo považujete na sebe za nahoršiu ľudskú vlastnosť. Ja to trochu prerozprávam do silnejšieho podtónu, ale vysvetlím prečo. No. On mu povedal, že úprimnosť. Šéf mu na to povedal. Ale veď to je výborné, však, úprimnosť je veľmi dobrá vlastnosť. Isto aj veľmi potrebná. A povedzte prečo práve úprimnosť. On mu odpovedal, pretože sa mi javíte ako úplný idiot.
Je to teda vtip, ale vidíme, že nie vždy je teda úprimnosť nadovšetko, a veľakrát úprimnosť môže človeka veľmi sklamať. Väčšinou úprimnosť, a to si inak musíme priznať, je bolestné v tom zmysle, že keď sa s niekým bavíme o úprimnosti, spravidla je to vzájomné vysvetľovanie si nezhôd, akýchsi možno nezrovnalosti, niečoho si ujasnenie. Síce človeku častokrát spadne aj kameň zo srdca, ktorý možno pramenil z neistoty, zo strachu, z tej nastavanej bariéry medzi mnou a človekom, s ktorým možno idem niečo vážne ako inokedy riešiť, a prirodzene človek má predsa obavu. Nemá obavu, čo všetko sa dozvie,ale akú hodnotu bude mať výpoveď úprimnosti, ak to mám povedať takýmto spôsobom voči nemu, a úprimnosti adresovanej mne. Môže sa celkom isto stať, že človek sa prirodzene urazí, pretože tej úprimnosti z tej negatívnej strany nikdy nie je dosť.
Môžeme sa teda aj oprávnene pýtať, či úprimnosť je v istom zmysle dobrá vlastnosť človeka, kedy človek v tom návale úprimnosti očakáva možno všeličo možné, len to príjemné asi nie.
Zistil som to v okamihu, keď som spoznal tvrdú realitu po odchode z vysokej školy, ako sa človek vyslovene trápil. Samozrejme, že v mojom živote je veľmi veľa svetlých a radostných chvíl, ale v niektorom momente nie som si schopný sám pred sebou zodpovedať na tú azda najnáročnejšiu otázku, ktorú kedy som si položil, a síce, čo všetko, či dobre, alebo to menej dobré prevažovalo. Ak teda by som mal byť úprimný, po rokoch som zistil, že naozaj všetko je tak, ako malo byť, a všetko bolo správne, pretože ktovie akým smerom by sa uberal môj život.
Nie jeden krát nevieme dať zmysel tomu, čo robíme, a bojíme sa niekam vykročiť, čo je prirodzené, pretože tam potrebujeme byť úprimní predovšetkým ku sebe samému. Nič inšie totiž to nám nezostáva, ak chceme spoznať pravdu, aby sme sa neklamali. Človek veľmi rád občas zahrá nejaké divadlo, aby možno uspokojil potreby toho druhého človeka nehľadiac, že toto divadlo ho čoraz viac a viac nahlodáva, ničí jeho psychiku, veľmi sa trápi, hoci v živote sa predsa len dokázal poza niečo veľmi úspešne maskovať, predstierať.... Predstierať, ako všetko je v podstate fajn, že mu nič nie je má sa predsa dobre, ujde to, nie je to nič vážne, hoci viem aj sám na sebe a aj na ostatných z môjho okolia, známych a podobne, že keby tak mohli z celého hrdla vykričať všetko, čo ich ničí a deštrukčne pôsobí na ich osobnosť, a ešte to nedokážu zmeniť, nenašli na to účinný recept, a preto len prežívajú. Nežijú, len prežívajú, a to je rozdiel.
Žiť neznamená len všetko si užívať, pretože aj úprimnosť k sebe samého spočíva aj v tom, možno sa o tomto ešte zmienim, že úprimnosť neslúži len na to, aby sme si niečo s niečím vyriešili v náš prospech a jeho neprospech. Úprimnosť neznačí, že pri komunikácii s niekým, kto nám je možno sympatickým, je náš priateľ, kamarát, známy, alebo kto je nesympatický, mu vystavíme stopku do nášho vnútorného sveta.
Všetko si prirodzene nemôžeme pripúšťať nejaké nepriaznivé vonkajšie podnety, ale tie slúžia k tomu, aby sme aj seba obohatili možno v tom, čo nám nie je príjemné, ale za to, ako spomínam teda v nadpise, je potrebné k tomu, aby precítenie úprimnosti k danému človeku, spoločenskému problému, a všetkému, čo potrebujeme k nášmu životu bolo nastavenie jednak pravdivého zrkadla voči nám a nášmu okoliu a jednak to, aby sme boli sami sebou.
Pri dokazovaní úprimnosti veľakrát z človeka spadne ťarcha možno výčitiek svedomia, ktoré v sebe nosil, a nedokázal sa teda s niečím len tak vnútorne vysporiadať.
Záverom poviem toľko, že v návale toho všetkého, čo som opomenul v texte je to, že človek má v sebe odhaliť možnosť taktne a jemne vysvetliť všetko, čo sa týka príjemných, alebo menej príjemných situácii, aby sa predišlo zbytočným nedorozumeniam, ktoré celkom ľahko môže viesť k rozpadu vzťahov, priateľstiev, a akýchkoľvek medziľudských pút, ktorým vyjadrujeme našu spolupatričnosť a spojenie v menej trvalých hodnôt, ako pravda, láska, rovnosť, porozumenie, vzájomné podporovanie sa. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár