na začiatku by som vás chcel všetkých dobrej vôle srdečne pozdraviť. Včera som mal ráno trochu také menšie vzrúšo, o ktoré sa postaralo jedno veľmi zbytočné fórum, do ktorého som sa zapojil. Robím to síce pravidelne, pravidelne keď ma niečo zaujme tak sa snažím s okamžitou pohotovosťou reagovať, ale pravda je taká, že včera som žiaľbohu zašiel pravdepodobne priďaleko.

Nič to ale na to nemení ten fakt, že pred dvoma dňami som oslávil moje neuveriteľné 29. Narodeniny.

touto cestou, vlastne pred chvíľou som vzdal Bohu vďaku modlitbou, kde ale musím smutne skonštatovať, že si to niekedy takmer vôbec neuvedomujem, aké hodnoty sa dočítavam v žalmoch a iných svätých textoch.

Je pravda, a to apelujem na včerajšiu skúsenosť, že sa mi dosť často stáva, azda viacerí máme svoje pocity v tomto, že niekedy najprv konáme, a potom rozmýšľame nad tým, čo sme práve povedali.

Jednu vec ale by som chcel pohotovo pripomenúť.

Často sa potom nám stáva, že to ľutujeme. Áno, treba to ľutovať, ak sme náhodou tým niekoho zasiahli, ale uvedomujem si napríklad to, po včerajšej skúsenosti, že všetko zlé je na niečo dobré.

Ako príklad uvediem ten fakt, že. Ústava SR mi umožňuje slovom, obrazom písmom, tlačou vyjadriť svoje názory, na ktoré mám právo. Či sú už ale v rozpore s nejakou skutočnosťou, to síce neviem, ale som toho názoru, že človek sa má cítiť slobodný.

Sú veci, ktoré napríklad mňa osobne dosť veľmi vytočia, a teda ako som spomínal, najprv hovorím, a potom rozmýšľam.

Zvyčajne ma to prejde behom pár minút, kde si v mysli tak dá sa povedať nechcene analyzujem, na čo bola dobrá tá a onaká ošemetná situácia, ktorá sa práve vyskytla, a ja som sa kvôli tomu dostal do nepríjemnej situácie.

Je to na to dobré, aby si každý z nás uvedomil, že preberiem v tom okamihu zodpovednosť za seba, ale na druhej strane, nenechám sa zastrašiť ničím, čo cítim, že tam mi niekto akokeby kradne moju slobodu.

Už spisovatelia z obdobia romantizmu, a čo ja viem ešte koho všetkého sme preberali na hodine literatúry predsa všemožne bojovali za slobodu, za vlasť, za svoje vlastné cítenie, za duchovný život, za odpor voči jarmu, ktorý niesli na svojich pleciach..... A preto sa pýtam, nie je to v súčasnosti to isté? aj my nenesieme náhodou na pleciach jarmo, čo nám naložili druhí na plecia a teraz sa z nás posmievajú?

 Je to na zamyslenie, ale musíme si uvedomiť, že keď sa hocijaká situácia aj nepríjemná stane, vždy to musíme vyriešiť len my sami. my sami to musíme najprv stráviť, a sami sa s tým vysporiadať. písať o akejsi vrodenej arogantnosti a pudovosti azda je na ďalší blog, pretože tieto vlastnosti sú hlboko podvedome každému jednému z nás vlastné, a len vlastnou pudovosťou to dokážeme akokeby maskovať.

Približne toľko.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
zajkousko  28. 11. 2015 13:34
Napíš svoj komentár