Vreskot000: V skutočnosti je to ináč

Nemusiš sa zmeniť, len druhí ti závidia tvoju jedinečnosť. To je asi hlavné motto môjho nového blogu. Len tak na okraj teraz pripomeniem, že vonku je naozaj dosť hnusné počasie, ktoré mi nedovolilo ísť von, a tak veľmi som chcel, pretože ma nebaví vysedávať večne pred kompom, keď sa nedá ísť von.

Konečne približne po pol dňu som prišiel na jadro problému, ktorý som načrtol. Okrem toho, že vyzývam ľudí na modlitby za odvrátenie nejakej ďalšej krízy, ktorá žiaľ už teraz má katstrofálne následky.

Poznáte pocit, že niečo máte nové, a cítite pohľady od vašich známych? Ja tento pocit veľmi dobre poznám, nemusím ho nejako rozoberať. To je ale to, čo sa týka nejakých viditeľných vecí.

Myslel som si, že musím sa prispôsobiť druhým, že nejako zaostávam za štandartom, ktorý musim nalinkovane dodržiavať. Pravda je taká, že bol som aj ja kadejaký výkvet, a nechcite ma vidieť skutočne nejak rozčúleného, ale som to ja.

Minule som akurát riešil konflikt. Taký, aký som riešil už mnohokrát. Pýtal som sa často, prečo sa toto musí stávať mne. Prečo furt a neustále musím len ja mať s niekým niečo dočienia.

Nie je dobré pracovať v kolektíve, kde sú leniví ľudia. Obyčajne na vás zvyknú naložiť dva krát, ako je únosné, a ešte sa smejú, aký ste šikovní. Žiaľ, nie vy ste šikovní, ale oni sú leniví. Všetko veľa ľudí zhadzuje veľmi rád na cudzie plecia, pretože už príslovie ma upozorňuje, že z cudzieho krv netečie. A náhodou ak spravíš chybu, tak sa čudujú, ako je to možné, hoci oni by ich spravili za ten čas minimálne sto.

Najviac dokážu rozkazovať ľudia, ktorí ani šajnu nemajú o výrobnom procese. S obľubou si spomínam na časy, keď som pracoval v jednej fabrike, a to musím ale aj poďakovať jej, no na druhej strane som sa pozastavil nad výrokom jedného z mojich nadriadených. A síce, pri jednej príležitosti sa zahral na veľmi múdreho, zahral sa na nejakého nadčloveka.

Povedal, že on môže bez problémov do týždňa rozobrať halu, a presťahovať to trebárs do Rumunska. No dobre. Spomenul som si to po asi 4 rokoch na túto situáciu.

Mnohým ľuďom asi máločo hovorí pojem dôstojnosť ľudskej osobnosti.je im to žiaľ, vzdialené na poriadne kilometre, pretože tento svet by ináč vyzeral, keby sme aspoň mali taký minimálny záujem vidieť v tom druhom ak niečo viac, ako využiť ho do posledného dychu, ktorý vlastne len muklovčí v konečnom dôsledku na jedného človeka.

Ale samozrejme, to je problém nášho štátu. To je problém a choroba tejto spoločnosti, ktorá nechce poznať piatok a sviatok, samozrejme, len ak sa jedná o tých najmocnejších. Len ten vedúci, ktorý je pokorný, a ktorý uzná, že toto všetko má len ako nezaslúžený dar, len na takého spočinie opravdivé božie požehnanie.

Božie požehnanie neznamená, keď sa ti vo všetkom darí, a všetkého máš nadostač. To je večná otázka ľudí, ktorým leží nejaká nespravodlivosť na srdci a trápi ich to. Úplne kľudne to môže pochádzať aj od diabla. Prečo? Pretože diabol má veľmi rád, keď niekoho získa ku sebe, a odoženie takto božiu priazeň.
Diabol má veľmi rád, keď ponúkne niečo také, čo je len na krátkodobý osoh, ale za pomerne krátky čas to úplne znivočí a zruinuje dôstojnosť človeka.

To ti diabol dáva pýchu, aby si sa díval na ľudí zhora, isto nie Pán Boh. Boh zlé pre druhého som pevne presvedčený nechce. A tu je práve koreň veci. Ako sa nám hneď začne dariť, badáme trochu na sebe, ako sa meníme.

Badajú to naši známi, že čosi nie je v poriadku, keď ich akože ignorujeme, že dakedy by sme len s nimi boli celý čas, dakedy nám dobre bolo pri nejakej kofolke, a teraz sa z niektorých ľudí stali páni, ktorí pohŕdajú tým, z akých pomerov vyšli. Rozprávať sa so starými známymi, ktorí naoko znamenajú pre spoločnosť čosi menej považujú za hanbu.

Nikdy nesmieš byť pyšný na to, čím si, ak aj niečo naozaj znamenáš pre spoločnosť, nebuď pyšný, ale vždy povedz, že to všetko máš ako nezaslúžený dar od Pána Boha. Nikdy nevieš, kedy ti bude niečo odňaté, tak aby si sa vopred nejako neprekvapil.

A keď sa vrátim ku začiatku. Nemusíš sa zmeniť, lebo druhí ti len závidia tvoju jedinečnosť. Prejaví sa to napríklad tým, že ti kamaráti začnú klásť podivné otázky, pri ktorom vybadáš nie vždy dobrý úmysel. Prílišné zveličovanie nejakej udalosti môžu len potvrdzovať, že závisť u toho druhého sa čím ďalej tým viac a viac prehlbuje, a nemá konca. Nakoniec to dopadne tak, že skončia kamarátske väzby, a ocitáme sa sami. Môžeme ale zato skutočne len my? Čo sme komu urobili? Ak človek ostane tým čím je aj naďalej, ale vybadá nečestnosť a neúprimnosť toho druhého, tak potom je najvyšši čas rozviazať akýkoľvek kontakt s ním.

Je veľká pravdepodobnosť, že človek ostane možno aj osamotený, ale viac menej sa jedná len o krátku dobu. Všetko prehmrí, a len vtedy spoznáš, komu sa oplatí dôverovať.

Ale dajme si ruku na srdce. Všetko musím vytárať každému okolo seba? So všetkým sa musím prehanne zdoverovať, a nejako otrocky vysvetľovať? Nie, nepotrebujem. Stále niekomu niečo vysvetľovať nemá zmysel.

Keď vybadáš podvedome, že ti niekto niečo závidí, odíď okamžite od neho. On si robí zbytočne hriechy, a taký nikdy nebude pravdepodobne tvoj dobrý kamarát. Potom sa hromadia ďalšie hriechy, a takto človek nikdy nebude šťastný. Netrápme sa ani tým, keď nám niekto niečo vyčíta. Priateľ ti to nespraví, nikdy ťa dobrý kamoš nezhodí pred nikým, a ten, kto ti to spraví, ti chce len uškodiť. Takých som mal možnosť spoznať nanešťastie už dosť, a dom rád, že som prerušil akékoľvek osobné styky s nimi.

Ná záver ma v krátkosti napadlo toto ešte. Napríklad v škole nás učili, že všetko, čo povieme, musíme vedieť podložiť správnym argumentom, avšak v živote to funguje v zásade diametrálne odlišne. Nič nemusím vysvetľovať nikomu, kto si to nezaslúži, je to len zbytočná strata času.

Blog

4 0 0 0 0

Komentuj

V skutočnosti je to ináč

2 komenty k blogu

Horúce!