Tento sviatok som si tak bližšie začal všímať približne koncom základnej školy, no mohol som mať cez 13, a dovtedy mi to bolo jedno, respektíve nerozumel som podstate tohto sviatku. Samozrjme tešilo ma to voľno, ktoré ako každý školák som mal rád, ale vlastne to bolo asi tak všetko. Sčasti je to aj pochopiteľné, a logické, lebo v nejakom tom veku, kedy sa ešte ani nedospieva poriadne, človek nie je veľmi schopný uvažovať v nejakých transcendentálnych rozmeroch, najmä samozrejme, keď sa jedná o tajomstvá našej katolíckej pravej viery.
Panna Mária, aktuálne sedembolestná nám môže byť veľkým príkladom. Spomeniem napríklad jej magnifikat, kde už napríklad sama o sebe, a to samozrejme zachytáva Lukášovo evanjelium, opisuje seba ako tú, ktorú budú blahoslaviť všetky pokolenia.
Úplne to znie takto... "Lebo vzhliadol na poníženosť svojej služobnice, hľa od tejto chvíle blahoslaviť ma budú všetky pokolenia..."
Tak, ako to opisuje Sväté Písmo, tak je to aj pravda. Ja ako verný rímskokatolík, ktorý si veľmi ctí moju tradičnú vieru, a najmä ako slovák, ktorý v katolíckej viere sa rád utieka k Panne Márii. Ako? Modlím sa napríklad Svätý ruženec, ktorý mám veľmi rád. A napríklad teraz som sa vrátil približne po 3 rokoch, hádam aj viac, už sa presne nepamätám na ten časový sklz, k modlitbe Liturgie hodín.
Nedajme sa odradiť, keď sa nám niekto bude vysmievať, a vedzme, že máme si od života Panny Márie veľmi veľa vziať. Nechcem tu robiť nejaké exegézy, alebo nejaké zvláštne katechetické prednášky, ale som si napríklad viac než istý, že Panna Mária, ako Matka Pána, nám vie toho veľmi veľa vyprosiť.
Je mi veľmi ľúto, keď iné náboženstvá, ktoré žiaľ, musím povedať, Boha ako takého si uctieva len svojimi perami, a jazykom, ale presne tak, ako to opisuje Písmo, kde sa zase dočítam, že..." tento ľud ma uctieva jazykom, ale ich srdce je ďaleko odo mňa...."
Je to výzva pre nás, katolíkov, aby sme nezapreli svoju vieru. Istotne sú chvíle, a pociťujem to aj ja, kedy jednoducho klesnem ako človek, avšak, nesmiem nikdy zaprieť v sebe moju katolícku identitu, ktorú mi Pán Boh dobrotivý vtlačil už pri krste prostredníctvom kňaza.
Neviem si predstaviť dostatočne dobre, a zreteľne, keď si čítam Písmo, ako asi sa musela možno zle, možno utrápene, cítiť Panna Mária, keď jej staručký prorok Symeon predpovedal, že bude trpieť, a to slovami, ... "a tvoju vlastnú dušu prenikne meč bolesti...."
To muselo byť strašné. Ďalej, keď si predsa pozorne čítam aj napríklad state, ako utekala Svätá rodina, Panna Mária, Svätý Jozef s Ďieťatom Ježišom do Egypta. Neviem si to predstaviť ani geograficky, zo zemepisu som nebol moc dobrý, ale mapy ma veľmi bavili, že koľko kilometrov museli prekonať, a asi ako dlho putovali. Putovali pešo, alebo na oslíku, alebo ako vôbec?...
Včerajší deň večer okrem iného som oslávil aj prechádzkou a takou akokeby púťou, keď som sa bol pomodliť na cintoríne. Išiel som behom od môjho domu, a potom behom som sa vrátil aj nazad, hoci to je moc ďaleko, a je to na opačnom konci mesta.
Takto, aspoň v tichosti a osamote, no stretol som aj moju bývalú profesorku zo strednej školy, som si spomenul na mnoho ľudí, ktorí už nie sú medzi nami.
Spomenul som si v modlitbe aj na také osoby, ktoré som osobne nepoznal, ale viem, že boli to príbuzné mojim známym. Nikdy nevieš, kedy človek potrebuje nejakú modlitbu, a nejakú pomoc, aby Pán Boh pozrel na naše modlitby.
Čo je cieľ každej viery, čo je cieľ každej modlitby, ktoré každá kresťanská duša má odriekať ráno a večer?
Cieľ modlitby je to, že ja si uvedomím svoju absolútnu, ale absolútnu závislosť na Pánu Bohu, a to, že sám nedokážem úplne nič. Pravda je, že mnohokrát za nejaký ten úsek môjho života, možno sa to jednalo najmä v období, keď som sa pripravoval na maturitné skúšky, a podobne, a samozrejme, až do tohoto času predsa, modlitba, návšteva kostola, uvažovanie nad Božími tajomstvami je vlastne presne to, čo potrebuje kresťanský človek, pretože ako som teda spomínal, my sami nevieme spraviť nič, a Boha predovšetkým potrebujeme my, nie Pán Boh nás.
Takto teda zakončujem moju úvahu a tiež prosbu, aby všetci tí, ktorí veria v Boha, ale nepripisujú nijaký význam mariánskej úcte, aby si ju predsa len vzbudzovali, pretože tá ako som to teda spomínal výchádza, a má teda priamy prameň v Písme Svätom, konkrétne v Lukášovom evanjeliu v stati Magnifikat.
Pochválený buď Ježiš Kristus.
Skutočný príbeh
Komentuj
4 komenty k blogu
3
@pelly
tu jasne na tvojom príspevku vidno, ako my ľudia nechápeme tu nesmiernu veľkosť Božstva, nekonečnosť, nadprirodzenosť, lásku a nesmierne milosrdenstvo....
ty tam robíš kostolničku?
tu jasne na tvojom príspevku vidno, ako my ľudia nechápeme tu nesmiernu veľkosť Božstva, nekonečnosť, nadprirodzenosť, lásku a nesmierne milosrdenstvo....
ty tam robíš kostolničku?
Napíš svoj komentár
Často si predstavujem, že by som sa niekedy uprostred noci potichúčky vkradla do nášho kostola a vyzliekla sochu Panny Márie z jej slávnostného zlatom pretkávaného pluviálu, dala by som jej dole nablýskanú korunu, vzácne šperky a všelijaké prívesky, ktoré ju ozdobujú.
Bola by som veľmi šťastná keby som ju videla s metlou namisto žezla, s prachovkou a iným domácim náčiním pri boku, s džbánom v ruke alebo s košíkom na chlieb, s trochu opotrebovanými každodennými šatami namiesto prekážajúcich vyčipkovaných skvostných rúch. Pretože len takýto obraz by mi priblížil Máriu, Ženu, ktorá sa stala príbuznou mojej každodennosti.
Ak sa na okamih opovažujem dať jej dole svätožiaru, tak len preto, že chcem vidieť aká je krásna s obnaženou hlavou. Keď vypínam reflektory, ktoré na ňu mieria, tak iba preto, že mi to lepšie odhaľuje Božiu Všemohúcnosť. Ozajstné kúzlo mi Mária odhaľuje len v polotieni, pretože príliš veľa svetla ju oberá o jas, zatemňuje ju a berie ju o žiaru.