Vernosť je mŕtva. Tak znel nejako ten nadpis. Nie, nie je vernosť mŕtva, mŕtve v nás je srdce, ktoré nechce byť verné.
Za všetkým sa skrýva ochota. Dovolím si tvrdiť, že len ten, kto nezažil absolútnu nulu, poníženie, nejakú fakt morálnu, ľudskú skazu, tak ten ten nemôže tvrdiť niečo také, že vernosť je mŕtva.
Mohli by sme sa na to pozrieť kus bližšie. Máme vyznávačov rozličných športov. Prečo futbalista po desaťročnej kariére neprestúpi hrať do iného, trebárs hokejového tímu? Prečo? Lebo povaha jeho športu to predsa vylučuje. Nemôže hokejista trénovať ako futbalista, ten má iný tréning, iné zaťaženie, iný cvičevný program.
Veľa ľudí by samozrejme veľmi rado bolo, keby vernosť neexistovala, keby skutočne vernosť bola mŕtva. Avšak dá sa sedieť na dvoch stoličkách? Dá sa skutočne odbiehať od niečoho, kde cítime povinnosť? Veď si to priprovnajme predsa s prácou, ktorá nás živí. Budeme verní predsa tam, kde to cítime, že to má zmysel, nebudeme zbytočne odbiehať. Dokončime niečo aj dokonca. Vytrvajme v niečom, čo sa nám možno spočiatku nepáči, postupom času sa to určite vylepší, verte mi mám skúsenosti. Bol by som veľký frajer, keby som s každým súhlasil, čo mám robiť, ale musím sa v niečom aj prispôsobiť, a to je krása ľudskej povahy a čestnosť jeho charakteru.
Niečo také som chcel polemizovať, že vernosť je niečo, čoho sa nevzdám len preto, lebo som zrazu spozoroval na sebe nejaký nezdar, ktorý mi časom akosi hlbšie začne v mojom vnútri čosi nahlodávať.
Buďte verní. Deje sa to v každej profesii. Iste mám namysli aj vernosť, keď mám niekoho rád. Podvádzať niekoho s tým druhým človekom je ohavnosť prvého stupňa a tento amorálny svet tomu ešte nanešťastie tlieska.
Je to cesta do pekla. Sebazničujúca a deštruktívna cesta. Keď nie si šťastný na začiatku, ukonči to. Netráp seba a toho druhého človeka, čo máš pri sebe, pretože tým len zbytočne strácaš čas. Veľa ľudí, najmä mládež samozrejme má rád adrenalín. Či po stránke športovej, alebo po vzťahovej.
Vyslovím zopár myšlienok, na čom som prišiel po mojich bohatých skúsenostiach. Pravdepodobne na začiatku prídeš o niečo malé, stratíš niečo malé, ale získaš skutočne pre tú chvíľu niečo väčšie. Potom ale stratíš toto veľké, a myslíš si, že niet cesty späť, trošku ťa to hodí dozadu. Ale to nie je pravda. V skutočnosti sa síce nič vážne nestalo, ale veľmi významne si sa z toho poučil.
Tu sa odhalí tvoja tvár. Či si verný aj v zlom, či vieš ovbstáť aj v skúškach. Tú má zmysel vytrvať v modlitbe.
Veľa ľudí sa rado modlí nahlas len vtedy, keď sa mu darí, a všetko ide podľa plánov. Pretože dobre predsa vieme, že modlitbou sa nedá privolávať nič inšie okrem Božieho požehnania. A ten, kto ho vlastní, je šťastný, je blažený, má pekné dni, nemyslí na zlé.
Avšak Boh aj v starom zákone podrobil istých ľudí viacerým skúškam, či obstoja, a pripravil im nejedno nepríjemné prekvapenie. Ide aj o to, že či je skutočne pravda, keď sa bijeme do pŕs, akí sme silní, koľko veľa toho ešte unesieme, koľko toho vládzeme. Isté je, že Pán Boh nám dáva silu, a takisto aj blízky človek, ktorého máme pri ruke. Ale keď ostaneme citovo sami. Ostane nám len modlitba, totálna odovzdanosť do božích rúk s pevnou skutočne živou vierou, že budem dôverovať Pánovi aj vtedy, keď mi bude najhoršie.
To sú veľmi nepríjemné momenty. Zažil som to tiež v mojej terajšej robote, kde nie vždy sa mi chcelo všetko vykonať. Avšak keď som si uvedomil, že tí sú na mňa odkázaní, a čím väčšia obeta to pre mňa znamená, tým lepšie sa mi bude v budúcnosti vodiť, myslím si, že je to dobrá ponuka od Boha.
Na dobré sa čaká zvyčajne dlho. Sväté Písmo mi je toho dôkazom, ako silno treba veriť. Už som si zvykol aj na nepodarené sny, ktoré mi zvyknú víriť v hlave po prebudení, ale okamžite strhnem do rúk svätý ruženec, a už aj sa modlím, a Pána Boha prosím o veľa predovšetkým duševných, duchovných síl. Darmo máš svaly, keď nie je ochotný duch. Darmo fyzicky vládzeš, a ukazuješ svoju silu, keď vnútri si slabý.
Buďte verní svojim predsavzatiam, a nikdy nezúfajte. To chce diabol. Neverím tomu, že diabol má väčšiu silu ako Boh, hoci ju má dostatočne veľkú. Vidíme to sami na dnešnom svete. Ľuďom je veľmi pohodlné ísť kadejakou inou cestou, len nie tou ťažšou.
Určite si treba život zľahčovať, treba hľadať jednoduchšie metódy, avšak bez obety dneska dokážeme len málokedy niečo také, na ktoré sme potom postupom času aj patrične hrdý. Zámerne nechcem použiť slovo pyšný, pretože pýcha podľa kresťanského učenia je jeden z hlavných hriechov, ktorá podnecuje človeku síce k možno aj väčšiemu úsiliu, avšak vyzdvihuje so popredia svoje chabé sily a unižuje božiu pomoc, bez ktorej vyjdú všetky naše plány navnivoč. Vidím to predsa v mojej práci, kde sa mi mnoho vecí stáva postupne akosi viac automatickejšie, viac prirodzenejšie, veľa vecí robím s ochotou, ktorúsom síce musel ako keby len hrať, ale postupne som si všimol na sebe, ako sa mi mnohé veci chcú aj sami od seba, a dokonca ma nikto nemusí o nič prosiť, nik ma nemusí pozývať k nejakej činnosti.
Prosme Pána o pokoj, kľud, pokoru, rozvahu. Pochválený buď Ježiš Kristus.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
burble
10. 1.januára 2013 19:16
@mygate a fakt!
Napíš svoj komentár