Druhá spomenutá veta je citát od Alberta Einsteina, mimochodom, bohužiaľ, zarytého ateistu, ale je to myšlienka, ktorá ma oslovila už kedysi na strednej škole. V týchto vianočných dňoch, keď som sa tak zamyslel, a obzrel kus dozadu, aby som si zrekapituloval, čo som získal, a čo som stratil. Musím vecne, pozitívne skonštatovať, že nestratil som vlastne nič, a získal som veľmi veľa.
Keď nahliadnem do Písma Svätého, narazím na stať, ktorá sa mi páči, ktorá ma veľmi oslovila. A síce. Čo by mi osožilo, keby som lásky nemal, mohol by som prenášať vrchy, bol by som iba cvendžiacim kovom... Ostatné snáď, kresťania to dobre poznáme.
Keď v práci vidím tu nasadenosť, ktorú som si s Božou pomocou osvojil pomerne rýchlo, nakoľko som citlivo a empaticky založený, kus som nervák, no dobre priznávam, ale zisťujem naďalej, že kto je verný nad málom, toho Boh raz ustanoví nad mnohým.
Čo je žiť pre druhého? Včera som s kamošmi strávil príjemný večer, a tak isto to bude pravdepodobne aj dnes. Čo sa mi ale dneska ráno stalo? No napríklad, oľutoval som už dnešné nadávky, keď som ráno chcel naštartovať auto, a samozrejme, diesel mi nenaštartoval, a zdochýnal tak, že som sa len modlil, aby nik do mňa nenarazil. Cítil som sa veľmi trápne, strašne trápne, boli to pre mňa skutočne skľučujúce momenty, pretože som sa fakt veľmi ponáhľal. Na tie momenty, ktoré by som najradšej zabudol, lebo ešte aj pred asi hodinou, keď som si na to spomenul som skoro vybuchol od zlosti, zároveň som úpenlivo prosil čas, aby bol ku mne o trošku milosrdný, a hoci som šiel, ponáhľal sa do kostola na svätú omšu, pravda je taká, mrzí ma to, a veľmi to ľutujem, ale nadával som ako kôň. Bože odpusť mi prosím ťa.
Touto cestou chcem pozdraviť veľmi srdečne nášho vynikajúceho kňaza, Pátra Ivana, ktorý na mňa počkal. Ďakujem veľmi pekne. A tiež ktorého nielen slová na kázni sú sťaby samotný oheň Ducha Svätého, ale predovšetkým jeho život je hodný nasledovania. Životná skúsenosť hovorí za všetko, a preto ho vkladám do mojich modliteb. V duchovnom živote pravdepodobne som našiel konečne to, čo ma oslovilo, to, čo ma konečne pozdvihlo, že začal som znova veľmi dúfať, a čoraz častejšie veľmi prosím Pána, ale už nie nejako zúfalo, ale skutočne ako oddané Božie dieťa, ktoré s nádejou vystiera k Bohu svoje ruky.
Áno, mám veľmi hriešne ruky. Dávam si preto sám otázku, nemusí sa so mnou, pravda nikto stotožniť. Všetci sme lotri na kríži, avšak pykáme za svoje hriechy. Skôr či neskôr, sa nám všetko vráti, ale kajúcne si chcem všetko uvedomiť, a hoci sú Vianoce, a ja som plný radosti, že je všetko tak sviatočne naladené, že musíme mať nádej, ktorá náš ženie vpred. Tak ako som veľmi veľmi silno veril, a presviedčal samého seba, že keď sa mi končila o pár dní jedna práca, a bol som na sto percent presvedčený, že budem mať hneď onedlho druhú, bol som skutočne natoľko posilnený týmto veľkým dúfaním, že Boh mi to skutočne požehnal, a že mi dokázal aj nemožné. V psychológii je známy jav, že keď si niečo doslova nasilu nahovárame, priam vsugeruvávame, tak sa nám to aj stane. Či už to myslíme v tom pozitívnom, alebo negatívnom zmysle.
Ja som osobne, ak mám povedať charakteristiku seba samého, tak bol som vždy nejako pesimisticky naladený. Možno to bolo vycítiť aj z mojich odprezentovaných blogov, kde som vyjadroval kadejaké myšlienky. Ten, kto nepozná toho druhého, ten to nepochopí, ale to nie je problém. Avšak môj pesimizmus nie je pesimizmom v pravom slova zmysle. Ide len o to, že niekedy ten pesimizmus je pravdivý obraz, nahliadnutie do seba samého. Že nemôžem sa o sebe vyjadrovať len v nejakých superlatívoch, a vidieť na vlastné oči, že to, o čom presviedčam seba samého je predsa nie pravda. Je to lož. Dá sa azda takto ďalej žiť?
Viem, že mnohí nechápavo pozerajú na utiahnutých ľudí, ktorí sa najbezpečnejšie cítia sami, tam, kde ich nikto nevidí. Ja som pravý opak, napriek tomu to dokážem pochopiť. Na druhej strane nechápem ich neschopnosť robiť s tým niečo. Paradoxne nie na základe empatie, že sa viem do toho vcítiť...ale doslova to viem pudovo vycítiť. Lebo hoci ja sám toto uzavretie a odsunutie priateľov a známych na druhú koľaj záujmu skutočne nechápem, ale na základe vlastných poznatkov z raného detstva si viem aspoň približne predstaviť, ako sa niekto môže cítiť.
Obľuboval som osobne, preferoval som vždy menšiu skupinu, kde akosi spontánne sme sa ako deti dávali do reči jeden s druhým, neodsúvali sme na okraj toho a toho len preto, lebo už máme predsa okolo seba dostatočné množstvo priateľov, a toho nepotrebujeme, lebo toho budeme potrebovať len vtedy, keď tí ostatní sa nám už akosi zunujú, a my predsa potrebujeme akosi prestriedať, alebo vtedy, kedy proste sami budeme vidieť, že o nás nie je dostatočný záujem.
Všímajme si práve teraz, v tomto Vianočnom období ľudí, ktorí majú pocit osamelosti. Raz to aj my budeme veľmi potrebovať.
Veľmi rád by som v tejto chvíli zveličoval, ale pravda je taká, že vždy, keď sa s tým kňazom rozprávam, tak mám dojem, že on je samá vyvolená nádoba plná božej milosti. Počúvajme rady starších ľudí, a uvidíme, že naberieme múdrosť od nich, a častokrát doslova pasívne, ani sa nemusíme veľmi pýtať a dobiedzať, my sami pri nich si skutočne zodpovieme na to, čo sme ešte pred časom akosi nechápali.
Pochválený buď Ježiš Kristus.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár