Tento týždeň som zažil niektoré odmietnutia, zamietnutia, napriek moje snahe a úsiliu, kedy som cítil proste šancu aj úspech. Proste som nebol úspešný, a musel som to prijať také, aké to je. Nie je to pochopiteľne jednoduché, ale taký je život, a úspech človeka nezávisí len od nejakého dosahovania dobrého výsledku, ktorá je teda vyústením nejakého výkonu, ktorý sme práve podali. To s tým reálne nemusí vôbec súvisieť.
Nedávno som sa totiž v jednom mojom statusovom okienku, ktorý som uverejnil, zamyslel práve nad tou skutočnosťou, neviem presne, či som to niekde čítal, alebo ma to napadlo odrazu, spontánne, v tomto momente je to už jedno viacmenej, ale tá výrok znie takto. Ľudí od nepamäti priťahuje spravidla vždy niečo, čo si nevieme, alebo nemôžeme dovoliť. Prečo je tomu tak.
V akomsi duchovnom zamyslení už pomerne dávno som sa dozvedel, že Pán Boh vložil do človeka silnú túžbu po tom, aby jeho samého spoznal. Práve tá túžba je charakteristická pre vieru, pretože slepo niečomu veriť nechcem a nemôžem. Pomerne často rozjímam nad Božím slovom, biblickými textami, a mám to veľmi rád.
Kedysi som zmysel toho všetkého nechápal, a nechcem povedať, že som to bral na ľahkú váhu, ale viac menej som vnímal len to, čo sa deje v realite okolo mňa. Napríklad aj pre veriaceho človeka ako takého je jedno, čo konkrétne obsahuje Božie slovo, pretože omnoho dôležitejšie, a to je práve na tomto najsmutnejšie mnoho veriacich priťahuje opak. Možno pompéznosť, veľkoleposť, pôsobivosť trebárs náboženských obradov.
To isté sa deje samozrejme aj v svetskom poli, avšak oveľa sofistikovanejšie, pretože nikto nemusí nikto presviedčať, aby uveril niečomu, čo sa nedá rozumovo dokázať. Ale je to naozaj tak?
Nie jeden krát počujeme z úst napríklad študentov, ktorí začínajú preberať nejaké dôležité udalosti zo života trebárs na občianskej náuke, etickej, alebo náboženskej výchove, či si uvedomujú hodnotu seba samého, a samozrejme či si človek dokáže v tom období akosi seba uvedomiť, teda či si uvedomuje postupne, či vie, čo konkrétne chce.
Mnohí sú veľmi múdri, a máme tu kadejaké individuá, ktoré sa megalomansky vyjadrujú na spôsob, ja predsa viem veľmi dobre čo chcem, idem si predsa za svojím snom, mám nejaké plány, ktoré chcem postupom času zrealizovať. Všetko ide podľa plánu, kráčam si svojou cestou, a neviem ešte aké konkrétne citáty, alebo nazval by som to nejaké motivačné príspevky ľudia používajú, aby na niečo práve na sebe buď vyzdvihli, alebo nejak inak upozornili.
Čítal som jeden citát, ktorý znie takto: ..."nikto ťa nesleduje viac, ako ten, kto ťa nemá rád..."
Ak to mám skĺbiť s mojou ideou, ktorú som načrtol v nadpise článku, či vieme dobre čo chceme, je teda v podstate akýsi paradox, že ten, kto ma nemá rád, načo ma sleduje. Obyčajne napodobňujeme niektoré počiny človeka, učíme sa teda niečo konkrétne a špecifické od človeka, ktorý v niečom nám ide vzorom a príkladom, a všeobecne povedané, máme ho radi. Cítime ku nemu proste niečo. Baví nás, tá spolupráca nás proste napĺňa, a toto všetko spĺňa podstata priateľstva, ktorého hodnotu určite všetci poznáme. Chtiac nechtiac každý máme kamaráta, to je dobré, žiadúce, ale každý máme toho svojho najlepšieho kamaráta, kamarátku, ku ktorému proste cítime tú dôveru, a vieme, že človek je jedno srdce a jedna duša presne tak, ako som to kedysi v decembri napísal vo svojom statuse.
Práve na základe nejasných, alebo menej zodpovedaných otázok, nejakých životných rébusov, možno odmietnutí, zlyhaní, prehier, kedy človek o niečo aj reálne prišiel a podobne, človek proste postupom času dospel a dospeje určite k tomu názoru, že akékoľvek materiálne zabezpečenie nie vždy je aj záruka osobného, duchovného, duševného šťastia, a teda priamoúmerné dosahovanie nejakých dobrých výsledkov, úspechov, bohatstva, a všetko čo si teda pod týmto pojmom dokážeme predstaviť neznamená, že človek bude šťastný.
Záverom teda spomeniem ešte niečo. Čosi som sa o tomto všetkom už zmienil v mojom článku, či znamená byť šťastný len číry sentiment, pretože byť šťastným niekedy môže naozaj znamenať len pociťovať akúsi znôžku bližšie neidentifikovateľných euforických pocitov šťastia, kedy ani nevieme presne definovať, čo konkrétne to šťastie v nás vytvára, čo sa mení v nás, aký to má dopad, čo bolo lepšie pred tým, a čo potom, či má zmysel jednak niečo analyzovať si to, čo sme prežili v dávnejšiej alebo nedávnej minulosti, alebo má zmysel plánovať si veci dopredu, do nejakej budúcnosti, sama o sebe nie celkom jasnej.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár