Otázka teda znie. Vedel si čo chceš? Trochu krátka a veľmi strohá odpoveď myslená všeobecne, ale dajme tomu, každý má nejaký svoj štýl. (trochu všeobecne myslené, a je ťažšie pridŕžať sa nejakej konkrétnej myšlienky, ktorá teda by tento status bližšie konkretizovala, ale dajme tomu, ale tá myšlienka je veľmi super, a pokúsim sa napísať, čo konkrétne si o tom myslím. ďalej píšeš super.
Nikto nevie, čo má robiť. Tá myšlienka je pomerne oslobodzujúca. Len niekto to vie viac, iný menej.
Človek pokiaľ cíti nerozhodnosť v nejakej záležitosti, naozaj to môže byť oslobodzujúca skutočnosť, pretože môžeme sa aspoň na niečo vyhovoriť. Napríklad nemal som na výber. Alebo musel som sa urýchlene rozhodnúť, a konal som pod tlakom, a teda moje rozhodnoutia neboli v súlade s prejavenou slobodnou vôľou. Pri takýchto vyjadreniach niečo, v čom sa rozhodneme zle, nás to v podstate nebolí, a nepociťujeme výčitky svedomia. Pýtame sa prečo. Veľmi jednoduchá odpoveď. Preto, lebo to, pokiaľ v niečom sa nedokážeme na stopercent rozhodnúť, a za zlý výsledok proste nemôžeme, logicky nemôžeme cítiť výčitky svedomia, keď sme to nemohli ovplyvniť.
Z tohoto všetkého vzišlo jedno veľmi múdre novodobé porekadlo ktoré pojednáva práve o tom, aby sme nesmútili za niečím, čo sme ovplyvniť nijako nemohli, lebo to nebolo v našej moci, ale za tým, čo sme ovplyvniť mohli, a napriek tomu sme to nespravili. Veľmi vážne veci.
Pociťujeme možno mierny prejav akéhosi, nazvem to. bližšie neidentifikovateľného prejavu hanby, ktorý je vyslovene záležitosťou sentimentálneho pocitu, a ako dobre vieme, sentimentálny pocit ti je v podstate prakticky na dve veci. Pýtame sa, prečo.
Pretože sentiment, ako sme si povedali veľmi veľa krát je nič, len to, že moje aktuálne (spravidla) citové rozpoloženie povyšujem nad akúkoľvek formu rozumovej úvahy.
A práve preto môže v človeku časom vzniknúť akýsi vnútorný duševný, duchovný a telesný konflikt, kedy rozum mi káže jedno, ale súčasne druhé, a neviem, čomu mám spraviť zadosťučinenie.
Kedy neviem sa rozhodnúť medzi dvoma alternatívami, a rozumovo predsa viem identifikovať, čo je pre mňa užitočné, napriek tomu volím možnosť, čo mi je príjemné, a nie, čo teda mi je aj užitočné.
V prvom liste Korinťanom, spomeniem teda biblické citácie z Nového Zákona, sa spomínajú tieto slová ..."Všetko smiem, no nie všetko mi osoží. Všetko smiem, ale ja sa ničím nedám zotročiť...." 1 Kor 5,12.
Čo to teda môže konkrétne znamenať pre nás. Môže to značiť akúsi výstrahu, že teda všetko sa postupom technických a iných vymožeností časom len predsa len stane dostupným, ak to tak nebolo v minulosti, ale s tým, že za každú cenu nemôžeme robiť predsa sprostosti.
Pre niekoho, čo nebolo mysliteľné včera, sa teda zajtrajším dňom, alebo dnešným dňom predsa stáva dostupnou realitou, navyše sa to niečo môže stať tým, čo mi môže dať zmysel života.
To, čo dnes nie je samozrejmé a jasné, zajtra sa môže stať jasným a samozrejmým. Na druhej strane toto hovorí o tom, že človek má neobmedzené možnosti, ale pokiaľ nepožívame niečo, čo je v nejakej primeranej miere, bude nám to skôr či neskôr na príťaž, ba môže to na nás pôsobiť vyslovene likvidačne. Niečo ako s vodou. Pri pocite smädu nám pomôže pohár vody uhasiť smäd, avšak pri dostatočnom alebo pri nadmernom pití tekutín si môžeme privodiť vážne zdravotné problémy, kedy človeka môže začať dusiť.
Nie raz v nejakej výmene názorov, hneď hádka to nemusí byť zaznieva nie raz takáto výčitka. Veď ty vlastne ani nevieš čo chceš! najprv si to ujasni, a potom niečo hovor.
Následne by som povedal, čo si myslím o odpovedi, že nikto nevie čo má robiť, a tá myšlienka je pomerne oslobodzujúca, len niekto to vie viac, niekto menej. Pokúsim sa vysvetliť ako to myslím.
V živote sa často stáva, že v záplave našich povinností sa veľmi radi hráme na dokonalých a dokonalejších, než sme. Vieme, že jestvuje niečo také, že druhým dokážeme poradiť, ale možno sami sebe nevieme si pomôcť. Azda preto vzniklo príslovie, že obuvníkov syn chodí bosý. To znamená, že vieme veľa druhým akosi radiť, ale sebe radiť nie vždy dokážeme. Veľmi radi máme situácie, kedy máme v niečom jasne navrch, čo sa dá aj deklarovať, kedy skúsenosťami určíme tých, ktorých máme pri sebe. Možno je niekto dosť nepríjemný, a teda si zaslúži sčasu na čas, aby bol niečím, nazvem to, uzemnený. Takým, ktorý to bude vnímať možno ako výchovný prostriedok, že nikto mu nechce robiť zle, ale niečo proste robí nie dobre, a musí to napraviť, kým je ešte čas.
Záverom teda moje posledné myšlienky, ktorým ukončím dnešný článok. Veľakrát nejde o to, či vieme čo chceme. To je príliš povedané všeobecne. Problém nastáva, kedy výber je veľmi zúžený na prakticky nemožnosť sa rozhodnúť medzi nejakým rovnocennými alternatívami, poprípade je ich tak veľa a také úžasné množstvo, že v záplave rozličnosti ponúk bývame pomerne zmätení, a vyberieme si tú možnosť, ktorá síce vyhovuje nám najviac, ale to nemusí platiť čo sa do kvality týka.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár