Začiatkom článku chcem povedať toľko, že hoc tento citát som si vymyslel ja, reps, dostal som takú myšlienku, ktorú som okamžite si napísal, a veľmi ma to inšpirovalo. Nie preto, že tento citát v podstate v sebe skrýva jednak veľa múdrostí, ale aj preto, že skrýva veľa bolestí. V tomto článku sa teda pokúsim rozobrať približne ako to myslím.
No. V uplynulých dňoch, možno mesiacoch naozaj som spoznal veľmi inšpiratívnych ľudí, spoznal som dve kamarátky, s ktorými naozaj som zistil, že si rozumiem. Samozrejme, ako to väčšinou býva, niečo sa predsa len pokazí, a teda teraz sa nekontaktujeme vôbec. Spomínam si na tie siahodlhé konverzácie, ktoré sme viedli, bolo to až neuveriteľne príjemné, také šialené mi to pripadalo, ako z iného sveta, napriek tomu že nás delia asi dve ulice. Potom sme sa stretli, a bolo to to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť. Pocítil som naozaj prílev pozitívnej energie a zistil som, že sme naozaj na jednej vlnovej dĺžke.
Spoznávali sme sa viac, a napokon som sa dostal do bodu, že pravdepodobne hodím spiatočku. Všetok som zistil, všetko som spoznal. Cítim, že táto skúsenosť ma radikálne zmenila, a radikálne zmenila predovšetkým moje myslenie.
Síce cítim, že som sa zas dostal do toho môjho stereotypu, v ktorom som bol, ale predsa mi je veľmi super a veľmi fajn. Zistil som zase, aké dobré je zdieľať s niekým niečo, čo je príjemné. Spomienky sú preto dnes oveľa krajšie, hoci sa hovorí, že realita je krajšia ako sny, ako to, čo človek si len predstavuje. Ako to teda vnímam.
Sú situácie, kedy človek sa naozaj musí držať v úzadí, bokom od niektorých ľudí. Sú situácie, kedy niekedy ani tí ľudia nemôžu proste za to, že my sme na nich tak veľmi impulzívne zareagovali, a možno na krátky čas sme mali z toho všetkého askosi domotanú hlavu. Všetko ale bolo a je maximálne reálne. Nie je to ani zamilovanosť, ani nič. Proste úprimné priateľstvo, ktoré mi dalo veľmi veľa, a dáva mi oveľa viac.
Ako to ale už býva, ako som to teda naznačil, je potrebné, kedy človek nelieta kdesi hlavou v oblakoch, ale drží sa nohami pevne pri zemi. K tomu čiastočne mi pomáha práca, športovanie, kde si dokonale viem dobre oddýchnuť, odreagovať sa. Zvyknem si zabehať, od môjho sídliska smerom na pole, myslím si že som pridal aj nejakú fotku ešte z leta pri západe slnka, ako prejde krížom do susednej obce, dakedy bola súčasť mesta, dnes je to samostatná obec. Neďaleko sídli rehoľa verbistov, kam som chodieval istú dobu na nedeľné stretnutia, kde som sa duchovne občerstvil, a toto všetko mi vytvára príjemnú spomienku.
To, že človek sa dokáže odosobniť od dobrého, zlého, alebo menej dobrého považujem to za výrazný element, kedy človek dokáže jednak žiť naplno, ako to píšem v mojom nadpise, a to, že človek dokáže naplno prežiť udalosti, v ktorých chápe....
Zmysel toho všetkého, čo sa udialo, chápe to vyzreto, vie, že všetko netrvá večne, a hoci niektoré príjemné spomienky možno časom bolia, ale to vonkoncom nemyslím túto situáciu, ešte o tomto napíšem pravdepodobne osobitné blogy, na ktoré sa pripravujem, človeka to predsa len posúva vpred. Jednak mentálne, kedy človek proste zmení svoje stereotypné zmýšľanie, vie, že niečo prežil také, čo možno už nevráti späť, ale práve to je na tom to najlepšie. Mnoho ľudí sa túži zasa po nejakom čase vrátiť nazad, hodiť, ako sa hovorí, tú pomyslenú spiatočku a podobne, ale nedarí sa im to, lebo možno bolestné spomienky a menej príjemné spomienky práve z nedávnej alebo dávnej minulosti sú práve tou brzdou v našom osobnostnom, duchovnom rozlete.
Záverom spomeniem ešte čosi. Všimli ste si isto, že spomínam pojem duchovný život, duchovné a všetko čo s tým súvisí, a to znamená, že to je prežívanie niečoho, o čom vieme len my. Nie je to badateľné zvonku, nevidíme to, necítime, nepočujeme, nevieme to nahmatať, ale predsa každý z nás to intenzívne prežíva.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár