Keď som sa napríklad nie jeden krát obzrel do mojej prežitej minulosti, isto, tak ako viacerí z nás, by sme chceli mnoho vecí zmeniť, čo už nemáme vo svojej moci. A práve to je na tom možno najviac príťažlivé. Človeka zamestnávajú mnohé myšlienky, ktoré sú ale myšlienky, ktoré ale môžu alebo nemusia sa pretaviť v nejakú konkrétne prežitú realitu. Je to dobré, alebo nie. Ak niečo človek má vo svojich rukách to zmeniť, vždy sa má do toho pustiť, alebo sa riadiť heslom, že menej je niekedy viac? Má človek si držať odstup od niečoho, čo možno vie, že niečo mu nepatrí, ale predsa len skúšať tú pomyslenú šťastenu, ktorá v konečnom ponímaní mu môže narobiť viacej škody ako osohu práve tým, že sa odkryje plná pravda. Mne sa to stalo, a môžem teda zodpovedne povedať, že...
Hoci to bola brutálna náhoda, ale naozaj že náhoda, otvorili sa mi oči. Nedávno som išiel behať, a ako prechádzam ešte na hrádzu, musím prejsť jedným sídliskom, nedaleko ktorého bývam, a videl som teda jednu situáciu, ktorá sa dá počítať na sekundy. V tom momente by som povedal, že sa mi razom otvorili oči. Nepoviem úplne čo konkrétne sa stalo. Proste videl som jednu situáciu, vďaka ktorej som pochopil, že ten človek nie je vhodný pre mňa. Nebol by som nikdy šťastný, hoci priamo medzi nami v tú situáciu nič nebolo, a bol som veľmi rád, že sa to takto pokojne vyriešilo. Vnímam to celkom isto tak, že toto bol ten správny moment, kedy som aj ja dlho premýšľal, kedy mi to hlavou všetko prejde, a viacej nevyhľadával spoločnosť človeka, ktorý mi dal veľmi veľa..... som jej veľmi vďačný, ale tadiaľ proste cesta neviedla.
Mnohí pokúšame sa o nejaký kontakt s človekom ktorý je síce v niečom príťažlivý, ale tak, ako je nám daná osoba sympatická a podobne, tak v človeku môžu skrsnúť rozličné pochybnosti o správnosti konania toho človeka. Napríklad ak človek nevidí úprimnosť. Ak človek sa s niekým chce kontaktovať, dokonca ho daná osoba aj vyhľadá, ale potom sa to niekde proste stráca. Ten kontakt tam je ale ako keby v človeku došli témy. A možno je to len čistý rozmar, kedy niekto nemá s niekým trpezlivosť. Veľa ľudí je príliš namyslených a pyšných a nemá byť načo!
Možno je to preto, lebo človeku imponujú takí jedinci, ktorí ich dokážu využiť, ale naoko sú veľmi slušní. Javia síce nejaký záujem, čo môže niekomu dosť imponovať, a preto ho dostanú práve tam, kam chcú, a potom sa ho zbavia. Vnímam to ako istú zákernosť, ale na druhej strane našťastie, som si na toto všetko zvykol a viem, že človek niečím takým len rastie. Nikdy ma to neubilo, neznížilo. Potom som pocítil prítomnosť osôb, s ktorými to mal oveľa väčší zmysel, a potom to všetko zlé okolo mňa sa rozplynulo, čo som bol veľmi rád. Skúste to aj vy!
Vôbec! Veľa ľudí je veľmi márnivých, nechcem povedať že zlomyseľných, ale tak prehnane sebavedomých, že škodia nielen sebe, ale aj svojmu okoliu. Častokrát sú to príjemní a veľmi dobrosrdeční ľudia... Ale len vtedy, kedy to vyhovuje proste im. Majú toľko sebavedomia, že vedia, ako dobre manipulovať s človekom, čo je azda najhoršia možná vlastnosť, ako som kedy spoznal, ale to všetko sú dobré skúsenosti, ktoré sa dajú využiť na vlastné ponaučenie.
Škodia ľuďom okolo, svojim možno správaním, svojím pohŕdaním, a tak charakterizujú seba samého ako osobu, od ktorej je najlepšie držať sa možno čo najdlhšie.
Možno by sme toho menej povedali, možno by sme toho povedali o čosi viac. Možno by som neriešil situácie tak, ako by som to riešil, lenže múdre porekadlo hovorí, že čo sa raz stalo, už sa neodstane. Čo človek povedal, vyslovil, urobil, nejako učinil skutkom, nazad to už proste nevráti. Dá sa to, ale človek musí naozaj mať pevnú vieru, aby čosi také dokázal možno aj odpustiť, ak to teda je celkom v jeho moci, a niekedy sa stane, že práve tá oná zlá skúsenosť človeka vedie práve ktomu, že teda, a to poviem záverom....
Len silný jedinec dokáže v niektorom menej príjemnom okamihu vidieť budúci úspech.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár