Zdá sa mi teda podľa môjho vymysleného výroku, keď si ho akokeby rozdelím na dve časti, že sa tam skrývajú dva kontrastné rozdiely. Prvý kontrast spočíva v tom, že človek sa často nadchne pre niečo, čo je pre neho príjemné, a takto stavia väčšinou na zážitkoch, pôžitkoch, jedným slovom, aby žil naplno, aby využil každý moment svojho života na to, aby sa nenudil. Aby sa stále okolo neho niečo dialo, niekedy doslova za každú cenu.
Druhá časť, ak by som to tak nazval spočíva v akejsi miernosti. Vieme dobre, že človek v eufórii človek vysloví hocičo, možno si ani neuvedomuje závažnosť situácie, v ktorej sa nachádza. Často si mylne myslíme, že keď sa my máme dobre, sme v pohode, keď sa cítime šťastní, možno v nejakej eufórii a podobne, myslíme si, mylne, že takto sú na tom všetci, s ktorými sa stretáme- A takí, ktorí v tom stave nie sú, tak si nemáme čo povedať.
Práve v takomto postoji človek sa môže fatálne mýliť, môže v niečom padnúť. Áno, človek v úspechoch stúpa hore. Vidí, ako sa mu otvárajú stále nové možnosti, osobnostne rastie, pociťuje možno príval energie, cíti sa super. Objavil možno niečo nepoznané, možno v niečom sa cítil stále unížený, ponížený, zatrpknutý, neistý, proste všetko to negatívne, čo sa aj odchyľuje od normálu, všetok ten deficit, ktorý by teda človek za normálnych okolnosti vlastniť, a teda nie je na tom nič zlé.
Som celkom isto veľmi rád, že som moju mladosť, prah dospelosti, možno stredoškolské časy nestrávil napríklad na diskotékach, nejakých nočných podnikoch, alebo obdobných piatkových seansách, v ktorom som nikdy nevidel zmysel môjho života. Jednak je to aj preto, lebo na strednej som mal povinnosti, ktoré ma dosť formovali. Venoval som sa hudobnej výchove, chodil som do autoškoly, bavili ma autá, hudba, filozofia, biblikum, neskôr som, teda ak to mám povedať v súčasnosti som objavil záľubu v turistike, behu.
Ako som písal v odstavci vyššie, práve v akomsi prežívania šťastia človek môže zazmätkovať, príde neúspech, a razom sa mu môže zrútiť doslova celý svet. Môže za to celkom isto nešťastná láska, teda s tým spojený napríklad rozchod s tým človekom, ktorý pre teba znamenal tak veľa. Znamenal mnoho, vkladal si do neho veľké nádeje, a postupne si proste cítil, že sa stáva jednak tvojou súčasťou a jednak to, že že bez toho človeka akosi nedokážeš existovať, a ty neviem zdôvodniť, prečo to tak je.
Postupne, ako človek chladne, je nebezpečná situácia, pokiaľ človek rozmýšľa len srdcom, a nie rozumom. Rozum predsa káže niečo iné ako srdce. Nevnímam to ako protichodné elementy, ktoré treba nutne oddeliť, nepovedal by som tak, hoci pristupujem k tomu racionálnemu vysvetleniu v tom zmysle, že človek si musí proste držať od niektorých ľudí odstup, aj keby sme ku nim cítili neviem akú veľkú lásku, príval možno nejakej dobre energie.
Sú viacerí ľudia, ktorí sú veľmi impulzívni, a iní ľudia na nich veľmi príjemne zareagujú, a oni, odmietaní od iných, niekedy zničení zrazu zistili, že ten človek mi proste rozumie, on mi vyhovuje. Bláznivo možno sa zaľúbi, alebo keď aj nejde o lásku, proste sa akosi upne na toho človeka a stane sa jeho súčasťou.
To bol niekedy aj môj prípad sa priznám. Otvorene o tom hovorím, ale prišiel som postupom rokov na to, že toto nie je pravá sloboda človeka. Viete sloboda nespočíva v tom, že budem v niečom sám, samostatne, slobodne, že mi nikto nemá čo rozkazovať. Že všetko je na mne.
Práve preto, na základe mojich skúsenosti otvorene hovorím v tomto blogu, to čo som spontánne vyslovil, napísal na mojom statuse, že proste... keď sa nedokážeš odosobniť, povzniesť nad čiastočným neúspechom... doplnil by som v tej najrozličnejšej podobe, tak naozaj sa najkrajšie okamihy tvojho života prežité v danom čase a v danom situačnom kontexte sa naozaj raz zmenia na nočnú moru...
Čo človeka môže naozaj prenasledovať, ako niečo, čo bolo niečo pekné, krásne, výnimočné, na čo človek predsa má spomínať, ale naozaj, sa tie chvíle spomienok zmenia na nočnú moru, na chvíle hrôzy, na ktoré chceme najradšej zabudnúť, ale problém spočíva práve v tom, že to nie je vôbec také jednoduché, ako sa to zdá. Možno pomôže vnímavý a citlivý kamarát, ktorý bude ti opora ako nejaká bútľavá vŕba, koniec koncov každý z nás určite má nejakého toho, pomysleného "najlepšieho" kamaráta, častokrát ešte z detských čias, ktorý pozná nás, ktorého poznáme my, pred ktorým nič nie je skryté, ktorý jednoducho rozmýšľa podobne, a vtedy, kedy mu niečo povieme, také čo nechceme, aby bolo prezvedené, nepovie naozaj nič, a dokáže nám poradiť. nie každý nám vie pomôcť lebo ako hovorí písmo... hlbočina je človek a jeho srdce je priepasť... v človeku sa vyzná najlepšie len... on sám vo svojej podstate, ale ...
Človek naozaj keď si nedokáže vybudovať odstup od určitých ľudí nielen vybudovať dôveru, môže sa naozaj v niečom zrútiť. Všade počujeme len o budovaní dôvery a vzťahu. To je v poriadku, je nanajvyš jasné, že to je moc potrebné, ako hocičo iné, ale.... človek si musí zachovať aj zdravý sedliacky rozum a triezve uvažovanie, aby...
Vo svojej naivite sa nechytil do pasce, z ktorej niet úniku. Rozmýšľajte nad tým
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár