Možno teraz som dal takú netradičnú rečnícku otázku, ale ono je to pravda. Vieš byť sám? Azda nepoznám človeka, možno vy mladšie ročníky ste nepočúvali jednu hudobnú skupinu, ktorej pieseň sa volá, citujem, "neviem byť sám. Teraz narýchlo som si nespomenul, či sa volá nevieš byť sám, alebo neviem. Proste som nevedel tak som si pomohol googlom, však tam predsa nájdem odpoveď na moju otázku, je tam v podstate takmer všetko, teda všetko to, čo sa potrebujem dozvedieť, keď mi nie je niečo jasné.
Potrebuje človek od niekoho počuť uznanie? Je jasné, že napríklad v takej škole, kde motivácia k lepším výsledkom ako pochvala, a podobne výrazne napomôžu k lepším výsledkom žiaka v škole. To je veľmi dobrá výchovná metóda, pretože v škole človek nevníma, a dovolím si tvrdiť, ani na vysokej, človek nevníma realitu a skutočnosť života, taká, aká naozaj je. So všetkými nástrahami, s nejakými nedorozumeniami, nezhodami, proste všetkým tým, čo nie je príjemné pre život, a sem tam niečo také sa musí vyriešiť.
Myslím si, a teraz ako píšem za seba, ja som v podstate neutrálny človek, ktorý sa snaží voliť strednú cestu. Prečo. Preto, aby som nebol príliš vľavo, alebo príliš vpravo. Každý extrém, zanietenosť nesie prvky rizika, že človek jednak vyhorí, teda stratí zápal, a nebude vedieť pokračovať vo svojej práci, pretože nemá motiváciu a podobne, ale to je spôsobené tým, že neustále odsúval na vedľajšiu koľaj to, čo je pre neho prirodzené.
Je veľmi chvályhodné, keď niekto aj štúdiu venuje dostatok času, pretože niečo chce dosiahnuť. Minimálne sa chce zdokonaľovať v nejakom tom odbore, a ak nie v ňom, usilovnosť v štúdiu, taká tvrdohlavosť a dravosť sa vyplatí v neskoršom čase, kedy proste bude vedieť jasne si ísť za svojím, a bude vedieť, čím vlastne chce byť. Nemyslím konkrétne povolanie, ale jedna vec. Aby človek čokoľvek dobrého robil, aby jednoducho bol šťastný, a spokojný.
Nie každý to dokáže, pokiaľ je na niečo sám. Píšem z vlastnej skúsenosti. Obyčajne človeku spočiatku je príliš ťažko, ale potom plynule prejde do takej, nazvem to vyrovnávajúcej fázy, kde si uvedomuje, že niečo proste nepriamo úmerne vo svojom živote, na svojej pomyslenej latke proste preskočil, čo paradoxne by mal azda ešte absolvovať. S tým výdatne súvisí aj podpora.
Mnohí potrebujú počuť uznanie za svoj odvedený výkon, ale tu sa skrýva jedna veľká nástraha. Samozrejme, ako som spomenul, už v škole je potrebné pochváliť žiaka. Pochvala je viac ako jednotka, pretože pochvala, nielen tá v škole dáva pocítiť človeku to, že vlastní nejaké kvality, ktoré je potrebné ďalej rozvíjať, a že naozaj odviedol slušnú prácu. Či už fyzickú, alebo psychickú, ale počíta sa všetko.
Napriek tomu všetkému, niekedy sme vystavení niektorým nebezpečenstvám, ktoré musíme riešiť sami, teda bez pomoci. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak v niečom som necítil proste podporu, nemal som chuť čosi ďalej realizovať, než by to bolo akokoľvek dobré, prospešné, užitočné, malo to nejaký efekt.
Mnoho z nás vykonávame veľmi dobré činnosti, ktoré nie sú ohodnotené, a to je veľká chyba. Aspoň môžeme niektorí nadobudnúť taký dojem, a nemusí sa jednať napríklad o nejaké tie platové ohodnotenia. Mám proste taký pocit, akoby sa proste vytratila morálna kvalita ľudskej práce, než to robíme na akomkoľvek stupni. Sú pracovníci, ktorí svojim laickým prístupom na riešenie niektorých záležitostí vedia predčiť celkom ľahko svojich šéfov možno nie z titulu svojho postavenia, alebo dosiahnutého vzdelania, ale bystrosťou rozumu, zdravým sedliackym uvažovaním, ktoré je mimoriadne vzácne.
Mnohým nevonia nejaká podradná práca, pretože nechcú na sebe pracovať, pričom robia veľkú chybu, pretože z takýchto vecí človek sa pre budúcnosť veľa naučí. Pamätám sa na moju prvú výplatu, asi spred 13 rokov. Dnes by som za to možno nevstal ani z postele, ale do dnešného dňa, kedy mám veľmi slušný príjem som rád, že aj vo svojom živote som mal nie celkom plynulú a jasnú periódu, a musel som sa boriť s mnohými problémami, ktoré ale paradoxne neminú pravdepodobne nikoho z nás. Nejaká neistota, stres, napätie, úzkosť, podráždenosť, to, že niekedy človek najprv rozpráva, a potom premýšľa, čo práve povedal, neuvedomujúc si, čo všetko to znamená, čo práve urobil, či už v dobrom, alebo zlom uhle pohľadu.
Na záver ešte niekoľko krátkych viet. Toto všetko súvisí pravdepodobne s tým, ako sa staviame k životu, a či dokážeme samostatne a pružne reagovať na to, čo sa práve deje v našom okolí. Mylne sa domnievame, že sa musíme prispôsobiť okolnostiam okolo nás. Nemusíme v podstate nič. Stačí mať správny uhol pohľadu, a čo je dôležité, pri rozhodovacej fáze nestratiť zdravý úsudok, nestratiť zdravý rozum, zachovať si chladnú hlavu.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Alebo ešte lepšiu: Čo som ja?