Domnievam sa, že vždy( alebo aspoň takmer vždy) je všetko tak ako má byť. Prečo. Pretože sme akosi ovplyvnení tým, čo konkrétne prežívame, úspech sa strieda s neúspechom, či už čiastočným, alebo jedno i druhé môže byť trvalejšieho charakteru.
V mojom dnešnom nadpise viacmenej, konštatujem, že vyčítame si niečo. Proste to, čo sme mohli spraviť, a sme nespravili a podobne. Ako to teda ja vnímam. Adresujem tieto slová do diskusie.
Všetko totiž časom určite prejde a všetko ťa prebolí uvidíš.... nemôžeš si nič vyčítať, pretože aj tak za nič nemôžeš. Naozaj. Totiž to, domnievam sa, že akási zdravá rozumová úvaha mi predsa hovorí, že keď niečo chceš spraviť, tak do toho ideš (spravíš to) ked nie, máš nejaké argumenty pádne prečo nie. Proste v tvojom konkrétnom rozhodovacom procese sa niečo stalo, čo ti vystavilo stopku v konaní a niečo si neurobil.
Máš právo aj na omyly, žiaľ, niekedy aj na fatálne. Poviem ti takto. Raz to príde na každého. Neľutuj nikdy nič. Pokiaľ niečo nevieš ovplyvniť, načo sa trápiš. Úplne zbytočné.
Na druhej strane nauč sa niečo ako aj prijať, nauč sa niečo aj odovzdať. Je niečo, čo je úplne cez čiaru, a ovplyvniť to nevieš, paradoxne človeka najviac trápia veci, ktoré ovplyvniť nevedel, a o to horšie, pretože ak niečo sme nespravili,/ nevykonali, domnievame sa, že sme mohli toho ešte veľa spraviť buď v prospech toho človeka, alebo v náš, alebo v obojstranný prospech. Aj keby sme nebrali situáciu, že niekto zomrie, čo je už každopádne hraničná situácia, ťažko je niečo si vyčítať.
Vyčítajú si niečo len tí, ktorí nie sú vnútorne vysporiadaní so sebou samým. Aj keď to nechcem len tak skonštatovať, pretože vieme, že teória je jedna vec, a prax je vec druhá. Kto je dokonale vysporiadaný so sebou samým. To sa azda nedá o nikom povedať, presne na základe poznatkov z filozofie, že v živote neustále niečo hľadáme, pretože túžime byť naplnení, aj keď cítime možno jednak prázdnotu, a jednak hlad po niečom, a potrebujeme sa zasýtiť. A človek častokrát si proste začne vyčítať hneď niekoľko záležitostí.
Viackrát sa stane, že človek si ani tak nezačne vyčítať, čo nespravil, alebo čo mohol spraviť a nespravil, ale najmä to, že toľko dobra, milosrdenstva, toľko lásky niekomu proste preukázal, a to všetko ostalo bez väčšej či menšej odozvy. O tomto všetkom som sa zmienil, kedy som robil niekoľko dielnu sériu s názvom frustrácia z nenaplnených túžob, a to považujem za gro všetkého, pokiaľ človek nemá uspokojené niektoré túžby, ide to s ním dole vodou. Proste nerastie. Nemá dôvod, a najmä chýba mu pádna motivácia, čo by ho hnalo nielen vpred, ale čo by celkovo pôsobilo harmonicky na jeho duchovný a duševný, častokrát aj telesný stav.
A samozrejme takých je mnoho. Každý viac menej bojuje s nejakými neduhmi, nechcem povedať démonmi, ktoré nosí v sebe. Či to je prirodzené, alebo nie, nechám na uváženie každého jedného z nás, ako sa k tomuto všetkému stavia.
Ako príklad by som uviedol, že spravidla slušní a úctiví ľudia sú odmietaní, ohováraní, nik nemá na nich čas, a prečo, preto, lebo je proste príliš dobrý pre tú spoločnosť, a mentálne ona nezapadá do jeho predstáv, resp, on sa nedokáže v danej komunite proste naplno realizovať so svojimi požiadavkami, túžbami, snami, naplnením cieľov.
Pretože obyčajne takíto ľudia sú mimoriadne nezištní, a častokrát pomáhajú bez ohľadu na vlastné potreby, záujmy, bez ohľadu, či z toho budú mať nejaký prospech, alebo nie.
Nerozoberal by som ešte extrémnu situáciu pretože aj tá raz nastane. To je jediná istota, a práve to, že to je istota, každý sa jej prirodzene vyhýba, kto by nie. Otázka je, či za života dokážeš možno aj vprostred každodenných povinností vnímať pominuteľnosť života, aj keď to patrí medzi menej príjemné témy. Ja sa vždy pri tom bojím proste. Služobne som prítomný pri posledných rozlúčkach, a častokrát mám čo robiť, aby som sa od toho všetkého odosobnil a bol čo najprofesionálnejší.
Záverom mojej reflexie, ktorú píšem ako recenziu na jednu tému by som všetkých chcel pozvať k optimistickému pohľadu na život, s tým, že mne veľmi pomáha viera v Boha, čítanie a rozjímanie nad Božím Slovom, lebo to nie je hocijaké, ale Slovo Božie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár