Viera mi dáva istotu v neistote.
Keď nič nevynde podľa plánu, aspoň som sa o to pokúsil, a tým pádom vo svojom svedomí som sa akokeby sám zaručil za výsledok môjho konania bez ohľadu na to, či bude dobrý alebo menej dobrý.
Určite by sme v mimoriadnych chvíľach mali mnohí právo hodnotiť konanie toho druhého. Otázka je, že do akej miery nám to morálne prináleží. Každý človek zvláda stres inak. Už filozofia v tomto ohľade učí pozorného a vnímavého človeka na veľmi dôležitý fakt. Osoba je individuálna podstata rozumovej prirodzenosti.
Tak, ako rozmýšľa, koná jeden človek, druhý, aj keby chcel ho neviem ako stopercentne napodobniť, nikdy to nebude on.
Stres je niečo ako novodobý fenomén, ktorý dosť podstatne zaťažuje ľudí, ktorí sa snažia veľmi precízne pracovať, a najmä časovo nestíhajú mnoho potrebných vecí. Určite by bol ako príklad dobre poslúžila istá udalosť. Ako z nadpisu vyplýva, tak musím moje tvrdenie, ako človek, ktorý uvažuje, podoprieť moju výpoveď konkrétnym príkladom.
Matka má veľa práce s deťmi. Po práci sa ponáhľa domov, aby stihla úplne bežné veci okolo domácnosti, ktoré snáď pre každú ženu sú tie isté. Chce stihnúť upratať, navariť, venovať sa svojim deťom, manželovi, proste celej rodine. Lenže nemôžeme od človeka požadovať maximálne výkony počas 24 hodinového dňa.
Mnoho ľudí pri kritických situáciách sa veľmi radi spoliehajú na vlastné sily. Žiaľ, musíme veľmi smutne skonštatovať, že práve tí siláci, ktorí sa až príliš, nadmieru vystatujú svojim silám, a spoliehajú sa výlučne sami na seba, a od ktorých sa vyžadujú viac ako 100 percentné výkony, paradoxne, zlyhávajú.
Otázka je v čom. Nie ani tak vo svojich telesných silách, ako v duchovných. Isto poznáme rôzne situácie, kde aj ateisti, teda tí, ktorí popierajú akúkoľvek možnosť existencie Boha, s akousi „vierou“, pozerajú do krátkodobej budúcnosti, a v mysli dúfajú v nemožné.
Dúfať v nemožné je vlastne počiatok nájdenia, alebo lepšie povedané počiatok hľadania Boha vo svojom vnútri a priame vnímanie rozpoznávacích znakov, čo ma vedie k tomu, aby som sa pri niektorých situáciách, kde končia ľudské sily a možnosti oprel o Boha.
Žiaľ, mnohé vieru v Boha vnímajú ako niečo, čo prekračuje v istom zmysle racionalistické, ďalej realistické myslenie, ktoré za skutočné považuje iba to, čo sa dá skúsenosťou dokázať a zmyslami overiť.
No vieme už zo skúseností, že v živote máme mnoho situácií, kde končia možnosti dostatočného vyťaženia rozumu a nastupuje viera.
Už len z bežného života poznáme aj istotne každý jeden z nás situáciu , či sme veriaci, alebo sme neveriaci, alebo hľadáme cestu k Bohu, ale sme ešte zatiaľ osobne k tejto fáze poznania vlastne ani nedozreli, kde skončili naše možnosti.
Či už je to pri najčastejších bežných patáliách, akou sú napríklad strata kľúč od dôležitej miestnosti, alebo strata peňaženky kdesi v kaviarni, a my sa nádejame, že ju aj po značne dlhšom čase predsa len nájdeme.
Tento fenomén, neustálej nádeje, pri zložitých a častokrát na pohľad bezvýsledkových situácii nás pobáda k tomu, aby sme plnšie precitili k rozvoju nášho obmedzeného myslenia, a pri zdarnom úspechu si zakaždým kládli otázky.
Ako je možné, že sa mi to podarilo? Čo sa to stalo, že mi bezvýchodisková situácia sa nakoniec vyriešila tak, že ani neviem, ako sa to zdarne vyriešilo. Čo stálo za úspechom pri riešení zložitých úloh, ktorých algorytmus sme vlastne nemali šancu ani len spoznať.
Máme vo svete mnoho vedcov, umelcov, filozofov, ktorí ťažia veľmi úspešné víťazstvá na poli vedy, techniky, a pritom sa verejne hrdo vystatujú, že Boh predsa nemôže existovať.
A predsa poznáme mnoho ľudí, ktorí nevyniknú ničím, sú možno len tí najobyčajnejší ľudia, akí si vieme len predstaviť, možno jednoduchí vidiečania, ktorí pri svojej dennodennej práci, pri všetkom, čom konajú práve bez tejto viery v Boha nezaobídu.
Poznám jeden príbeh, tak matne spomeniem, v čom je podstata. Istý reportér si vzal na mušku starý manželský pár. Boli obidvaja v hodne pokročilom veku. A keď sa ich reportér pýtal, v čom tkvie ich dlhoročná vernosť, jeden z manželov, isto naplnený vierou prehovoril približne takto.
Keď sme mali nejaké obdobie, v ktorom sme cítili úbytok našich síl, keď sme mali obdobie plné stresu, strachu, nejakej beznádeje, tak sme nesnažili tento vzťah zahodiť, rozdeliť sa, ale naopak.
Nezahodiť pri nezdare všetko, ale práve napraviť to, čo bolo pokazené.
Na záver by som chcel povedať len toľko. Táto geniálna veta nepochádza ani od vysokoškolsky vzdelaných ľudí, ani od ľudí, ktorí sa hrdia titulmi, ani od jednotkárov, ale práve naopak.
Možno nemajú vychodenú ani základnú školu, avšak majú v sebe múdrosť, ktorú obsiahli predovšetkým z veľkej viery v Boha, a to, že možno denne na kolenách kľačali pred Bohom, prosiac ho o požehnanie pre ich prácu a život na tomto svete.
Toto je najdôležitejší význam viery pri zvládaní stresu. Zjednotiť sa s Bohom v modlitbe, čítaní Písma, uvažovať v reálnej podobe o možnostiach využitia celého potencionálu, ktorý do nás vložil jedine Boh, ktorý práve vieru nám dal preto, aby sme zvládali všetko to na prvý pohľad neriešiteľné.
Vyznanie
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár