S ktorým filozofickým hnutím najviac sa stotožnujete. Niektorí v podstate ani nerozumejú, na čo v podstate jestvuje nejaké filozofické hnutie, ktoré mi hovorí, že človek predsa je viac ako kultúra tela, má rozumové zmýšľanie, a treba ho preto prispôsobiť dobe. A najmä je dobré, kedy človek v tomto sa vzdeláva.
Ústredný problém tohoto je, že každý chce mať svoju pravdu. Takto to nefunguje. Každá doba prináša iné zmýšľanie a inú mentalitu, prejavovanie názorov, ktoré sa formuje. Preto chcieť, aby romantický hrdina rozmýšľal ako realista, alebo modernista, alebo človek dvadsiateho storočia príde ako nezmysel, pretože súčasný čitateľ je zsiahnutý inými okolnosťami spoločenského rázu, než to bolo v onom čase.
S ktorým filozofickým hnutím teda ja osobne najviac sympatizujem?
Moja odpoveď je pomerne jednoduchá, aj keď to tak nevyznie hneď na prvý pohľad. Jednoznačne realizmus. Ale radšej v literárnej rovine ako filozofickej.
V literárnej rovine je podstata realizmu analýza charakteru v konkrétnom spoločenskom prostredí. Teda tie diela sú viac zrozumiteľnejšie, čitateľ ľahko odhadne vnútorný svet postáv, a v nejednom z nich sa môže nájsť. a hoci napr. anglická a francúzska, je rozdielna ako slovenská.
V slovenskej realistickej sa odráža mentalita dedinského prostredia, jeho primitivizmus, jednoduchosť, bieda, chudoba, zlé spoločenské pomery, alkoholizmus. proste realizmus po slovensky. kultúra žiadna, všetko povrchné. do toho prichádza svetový realizmus ktorý hovorí, že človek ako bytosť sa má vzdelávať a je postavený do stredu spoločnosti, analyzuje jeho charakter, vedie kultivované rozhovory, (pravdepodobne v tomto čase silnie kult čaj o piatej v anglicku), ďalej tá politická situácia je omnoho ďalej. Je to všetko vyspelejšie a vyzretejšie, človek sa môže od toho veľa učiť.
Dovolím si tvrdiť, že Anglicko, Francúzko totálne predbehli dobu v myslení, avšak v súčasnosti badáme práveže úpadok. V čom? Napríklad v tomto.
Pochod gayov v Londýne, Paríži, tam bolo tísíce týchto nemravníkov. Dnes táto spoločnosť francuzka a anglická nie je to, o čom boli presvedčení spisovatelia, a dnešná situácia robí hanbu anglickým, francuzkym spisovateľom.
Kým slovenská literárna kultúra, spoločenstvo, národ povstal na základe revolucionárov ako janko kráľ, šturovci, botto, a ďalší končiac hádam hanou ponickou (súčasná literatúra) a musel sme vytrpieť národný útlak od maďarov, uhrov, nemcov, čechov, a neviem ešte koho konkrétne, vždy sme boli utláčaní.
To sa prejavilo samozrejme aj do spisovateľskej činnosti. Teda nedá sa porovnávať historické spisovateľské obdobie čo sa týka napríklad národov, porovnaní teda s jednotlivými krajinami, pretože my sme mali iný kultúrny a historický vývoj. My sme museli riešiť iné trápenia, hlad, chudoba, bieda, nevzdelanosť, zaostalosť, alkoholizmus, problémy s neverou ústredny motív bol motív ženby a vydaja v národe, váženosť duchovenstva, častokrát jedinú vzdelanú inteligenciu v tom čase.
Ďalej váženosť kultúrnych a duchovných hodnôt na ktoré sa až tak nedbá v súčasnosti, pretože materializmus takto pohltil celý svet, že podľahol tomu aj menovaný realizmus, ktorý za skutočné považuje len to, čo sa dá zmyslami overiť a skúsenosťou dokázať. Čo teda chcem povedať.
Záverom sa ešte vyjadrím v krátkosti, ako to mám zvykom deliť článok na úvod, jadro, záver, odseky. Teda vylúčenie akéhokoľvek duchovného myslenia, ktoré presahuje človeka mi na jednej strane pripadá ako kultúrny extrémizmus, s ktorým sa literárna spoločnosť a ostatná doposiaľ nevyrovnala. práve preto filozofické hnutie je len hnutie na základe názorov, formovaním myšlienok, ale nie na základe toho, že človek je povolaný hľadať pravdu. Preto v dielach spisovateľov nenájdete jednu kladnú literárnu postavu, ktorá vyžaruje duchovný pokoj, napráva krivdy, vie poradiť, väčšina sa sústreduje len na akýsi spoločenský odboj, kde bojujú proti neviditeľným nepriateľov. avšak v inej pozícii, ako sa to deje dnes pravda vo svete....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár