A nie vždy budete mať čas na príležitosť napraviť niečo zlé, čo bolo v minulosti. Takže za života mnohým je viera ukradnutá, ale každému raz udrie tá posledná hodina. V podstate presne, ako sa to hovorí v modlitbe zdravas Mária. ....pros za nás hriešnych teraz, i v hodinu smrti našej amen. A tomuto sa každý vyhýba.
Myslím si, že týmto slovám celkom poľahky porozumie aj ateista, alebo aj taký, ktorý do kostola nechodí, a v Pána neverí. Aj pre neho jedného momentu udrie posledná hodina, a človek bude musieť skladať účty.
Ako dobre poznáte, mnohí hovoria, že predsa ľudia sme rovnakí, je jedno v čo veríme, a že častokrát tí, čo chodia do kostola sú horší ako tí čo nechodia. V niečom to môže byť pravda, pretože stále sme len ľudia, omylní, hriešni, nestáli, pyšní, egoistickí, čo by som povedal, že niekedy egoizmus hrá kardinálnu rolu práve v otázke viery. Mnohí radi rozdávajú, ale nie zo svojho. Mnohí radi predsa len v niečo veria, ale kebyže to konkrétne sa už malo vzťahovať na otázku jeho života, všetko kategoricky odmietajú slovami, že predsa verím,že niečo jestvuje, ale nenazvem to Bohom.
To je typický príklad agnosticizmu, ktorému podľahli mnohí, ale oni nevedia čo robia. To je nesprávny smer. Je to ako na poli kde sa pestuje kukurica hľadať medzi ňou zemiaky. Kukurica a zemiaky sú v podstate okopaniny. V tom je to správne, ale nie je to to isté. A práve toto si zamieňajú s vierou mnohí. Mnohí sa modlia len v čase krízy, ale keď kríza pominie, už Boha nepotrebujú, už je predsa dobré, veď v živote nejaké mraky sem tam treba, aby človek predsa bol akosi trénovaný aj k tomu menej dobrému.
Ten, kto sa považuje za veriaceho kresťana musí vedieť, že viera v Boha je to, že denne vezmem svoj kríž, a budem nasledovať Ježiša práve tou krížovou cestou, ktorou si prešiel jednak On sám, a my ho máme v tom nasledovať.
V piesni vráť, trochu lásky medzi nás, ktorú naspievali pod názvom G8 predsa známy spevák Kuly spieva veľmi peknú myšlienku, ktorá sa mi zapáčila, poznám ju už veľmi dávno pravda, aj pieseň už čo to nejaký rok má, a znie takto. Niekto bdie, a vláči kríž, kým ty krásne spíš. Spomenul to skvele. a aby som podotkol, mnohých veriacich je škoda. Pretože cirkev nie je spolok, kde sa dotaneš cez konkurz, teda akosi cez krst. krst je predovšetkým sviatosť, kde sa stávaš kresťanom, kde rodičia za teba vyznajú vieru, neskôr máš byť vychovaný v tej viere.
Povedať, že stačí mi žiť podľa svedomia neobstojí, pretože kresťanstvo je základný pilier toho svedomia. Je to presne ako s otázkou založenia si rodiny. Je veľmi veľmi málo ľudí, ktorí otvorene povedia, že rodinu mať nechcú, lebo sú frajerkári, vyhovuje im takýto život, lebo chcú byť voľní, nechcú mať záväzky.
Ale v živote je normálne mať záväzky, lebo ťa to viaže k istej forme zodpovednosti, a pocitu, že na niečo teda nie si sám. Koniec koncov z toho človek má veľké benefity. Aj o tomto je kresťanstvo, že nie som na svete sám. V kostole pri sv omši, a v podstate pri každej kresťanskej denominácii, viere, cirkvi teda, je spoločné pre veriacich predsa to, že sa modlíme navzájom jeden za druhého. Ateista sa za teba modliť nebude načo.
Dodnes nechápem, že ako riešia nejaké vnútorné problémy ateisti. Psychológom, psychiatrom, alebo kamarátmi, kamarátkami, návštevou na kávičke, alebo nejakým rozprávaním, alebo neviem čo. Mnohí majú kresťanstvo za ilúziu, že jestvuje niekto, teda Pán Boh ktorý ma všade počuje, všade vidí, ale predovšetkým všade sleduje, a ja sa musím kontrolovať. V skutočnosti človek dostal od Boha dar rozumu a slobodnej vôli, a to si nevedia mnohí vážiť. V takom prípade by som odporučil návštevu nejakého ústavu, kde žijú psychicky chorí a inak mentálne postihnutí jedinci, aby si hneď začal vážiť seba samého, aby vedel, že nemá niekomu len tak nadávať bez príčiny, aby sa nesmial z viery v Boha lebo v živote každého jedného človeka, aj keby si bol neviem ako spoločenský, obklopený známymi, kamarátmi, rodinou, či už veľkou, početnou, alebo malou, raz príde situácia, kedy sa budeš cítiť osamotený, a opustený.
Záverom toľkoto. Pretože samota a osamotenosť nie je to isté. A tu nastupuje tá rola kresťanstva, kde si človek uvedomí, že Pán Ježiš povedal, kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nech ma nasleduje. A práve tie neistoty, tá samota, to pokorenie sa, to poníženie od ostatných, to všetko zlé, príde doba, kedy aj teba sa bude týkať, a vezmeš to na seba, budeš zahanbený, ponížený, zničený psychicky, ale možno ti Boh dá silu, a budeš stáť rovnými nohami, ktoré ti dal. A keď nebudeš vládať, vtedy ich máš zohnúť, a znovu vstať. V jednom zamyslení som čítal a asi som to rozoberal na článku, že osobné prehry a všetko čo s tým súvisí neznamenajú, že ťa majú zlomiť, ale zohnúť, a v tom je rozdiel. Ja osobne cítim veľkú silu, ktorá pramení z duchovného života človeka zjednoteného s Bohom. Nehovorím, že kresťan je nejaký dokonalý. Kresťan môže byť horší aj ako ateista. Ale má dar viery, ktorý ateista nemá. A tu nie je otázka charakteru, ale otázka toho, ako človek dokáže obstáť vo svojich rozličných životných skúškach, kedy v živote dostaneš poriadne rany. A možno si to ešte nie celkom zažil, v takom rozmere, aby si to pochopil, o čom to naozaj je. Asi toľko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár