Reagujem nad jedným krátkym výrokovým zamyslením, ktoré bolo v kontexte jednej prírodnej fotografie. Mimochodom, mám veľmi rád fotografie z prírody, je jedno či jarnej, letnej, jesennej, zimnej, navyše, ak tam môžem pridať nejaký biblický, starozákonný,  novozákonný výrok, teda ladiť to do nejakého kontextu, aby to ešte viac vyniklo. Minule som bol na Donovaloch, bolo veľmi pekne, a azda posledný záber pochádza práve z tejto malebnej oblasti.

No. Toľko asi na úvod by som chcel povedať, a hneď sa pustím do mojej dnešnej tematiky.

.." Samota je miesto, v ktorej Boh prijíma návštevy..." Našiel som teda jeden citát, a teda chcel by som sa mu hneď povenovať. 

V súčasnosti sa môžeme stretávať s názormi, že keď robíme nejaké dôležité rozhodnutia, je veľmi potrebné utiahnuť sa niekde do samoty, kde akosi sami so sebou popremýšľame nad niektorými veľmi podstatnými, dôležitými skutočnosťami, od ktorých častokrát bude závisieť v nejakej tej miere napríklad naše smerovanie. 

Proste jedná sa o začatie nejakého toho procesu, ktorému dodáme vážnosť v tom, že je to pre nás mimoriadne dôležité. Či už to myslíme v krátkodobom, alebo dlhodobom horizonte. 

Teda pokiaľ sa jedná buď o nejakú jednorazovú akciu, do ktorej sme odhodlaní sa pustiť, alebo je to niečo napríklad dlhodobejšie, kde by sme možno mali kvalitatívne rásť a teda logicky priniesť aj nejaké tie výsledky, ktoré by nás mohli ešte viac motivovať, aby sme v tom danom procese boli úspešní. Prakticky o nič iné ako tak nejde. Prirodzene z tohoto všetkého vyplýva aj kvalita života, a aj fakty, ktoré ako spomínam v nadpise tohoto článku, či teda závisí kvalita života od to ho, či sme sami, opustení, osamotení, a mohli by sme sa teda nad týmito faktormi akosi viac zamýšľať. O čo teda ide.

Viacerí sa pasujú za odborníkov, aj v duchovnej oblasti, pretože mnohí sa domnievajú, podľa mňa celkom nesprávne, že kvalita duchovného života a osobnostného a duchovného rastu závisí primárne od udalosti, kedy zanechám všetko materiálne, materialistické, alebo takmer všetko, aby sme neboli akýsi maximalisti alebo skôr povedané extrémisti v tomto myslení, začneme tým pádom ako keby nejakú novú etapu myslenia.

Je určite stopercentná pravda, že keď človek chce spraviť rázne rozhodnutie, ľudovo povedané, musí razom so všetkým súčasným a minulým rázne seknúť, a viac sa do toho prostredia nevrátiť. 

Je pravda, že je to dôležité z hľadiska toho, že buď bude mentálne stále kdesi pozadu, kde sa nachádzal istý čas, alebo sa konečne pohne v myslení a konaní dopredu.

Je to v podstate ľahké skonštatovať, kedy človek má primerané možnosti spraviť všetko preto, aby niečo dosiahol, a ide to ako po masle. Je ťažšie to uskutočniť, kedy človeku naozaj sú hádzané polená, ako sa ľudovo povie, kedy naozaj má nejaké  tie opodstatnené, alebo neopodstatnené prekážky k tomu, aby sa niekam proste dopracoval, čo by ho prirodzene malo aspoň sčasti napĺňať radosťou.

V živote zažívame proste nejaké druhy extrémov, kedy buď je niečo totálne zle, zdeformované, zdegradované, zničené, spustošené, vyhladené, matematickým vyjadrením sa všetko nachádza niekde okolo nuly.  Nula síce na časovej osi je vnímaný ako východiskový bod v každom okamihu. Nula nula sa začína každý športový zápas. Nula možností je vždy, kedy človek nad niečím zatiaľ len premýšľa, ale ešte sa neodhodlal konať. 

 Nikdy nebudeš mať šancu, keď do niečoho sa nepustíš, a prakticky je už aj jedno, s akým výsledkom, vždy sa počíta minimálne tá snaha.

a práve na margo toho, čo píšem, je podstata to, že ak niečo chcem dosiahnuť, nemusím nutne vždy všetko samostatne vypracovať, vždy byť samostatný, vždy všetko odopierať, čo sa mi ponúkať, neprijímať nejaké výhody. 

Pretože v súčasnosti pozorujem aj v duchovnom živote, ako spomínam nie jeden krát, že buď v niečom napredujeme, a ideme na maximum, alebo niečo rázne odopierame, ale neexistuje v našom rozhodovaní niečo ako zlatá stredná cesta, ktorá pôsobí ako pomerne dôležitý faktor, ktorý hovorí, že nemusím mať všetko, ale je zlé, kedy človek nemá nič, a preto sa uspokojím nad málom, ktorý je síce menej ako veľa, ale oveľa viac ako nič. A hranica medzi nič a málom je relatívne veľká, pretože keď nemáš nič, máš proste stav nula (nič) je vždy horšie, ako keby si mal málo, pretože to vieš ešte nejako zveľadiť. 

Záverom by som chcel optimisticky pridať štatistický údaj, a ten znie tak, že je (údajne) dokázané, že človek napríklad v strese, ktorý môže  - ale rovnako aj nemusí, mať mimoriadne priaznivý účinok, dokáže vyprodukovať niekoľkonásobné množstvo energie pre zvládnutie nejakého procesu, ako za normálneho pokojného stavu.  Nech sa vám darí.






 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár