Mnohí ľudia nie sú zvyknutí a najmä naučení na to, že zlyhajú a prehrajú. Priznať si prehru býva dosť zdrvujúci zážitok, pri ktorom častokrát sa človek veľmi hanbí, a myslí si že práve sa stal najposlednejším niktošom, aký už ani nemôže byť.
Mnohí si myslia, že ponižovať seba znamená čosi ako hádzať vinu na seba. nie je to celkom pravda. napríklad v Písme Svätom sa píše jasne. ..."kto sa ponižuje, bude povýšený, kto sa povyšuje, bude ponížený. Práveže presne naopak, a takýto človek zaznamená vo svojom živote veľkú duchovnú výšku.
Človek na duchovnej úrovni sa dokáže celkom ľahko a normálne prispôsobiť čomusi, aj keď s tým nemusí celkom súhlasiť. To je teda tá duchovná výška, kde proste rozhodujúci faktor, ale možno nie celkom smerodajný môže znamenať aj výchova, a celkovo tie prirodzené reakcie človeka, ktorý si vie samostatne čosi overiť. Prirodzene, ako pravý Boh a pravý človek vedel presne, čo tým mieri, a kam chce doviesť človeka. K sebe do neba. Pochopil som to ako niečo, že na svete som ako keby nutne, musím si istou cestou prejsť, som tu dočasne, a tak sa mám aj správať, lebo Boh pripravil svojím verným krásny príbytok v nebesiach nie rukou zhotovený, a nie pominuteľný, ale večný.
Mnohí ľudia toto odmietajú, a preto žijú ako praví pohania. Radi pôžitkujú a posmievajú sa ľuďom, ktorí sa trápia na tomto svete, a v tichosti nesú svoj každodenný kríž. Pre mnohých ľudí aj malé zlyhanie predstavuje nepredstaviteľne neriešiteľný problém, pred ktorým sa práve ocitli, a nevedia ako to riešiť. takým pripadom som aj ja. Okrem toho zamietajú okamžite všetky pádne, reálne, overiteľné fakty, a naďalej zotrvávajú v akýchsi ničím nepodložených a predovšetkým neoveriteľných domnienkach, pretože si myslia, že to je jediný spôsob, akým si potvrdia svoju pravdu.
Problém mám aj ten, že isté veci, aj zdanlivé veci neviem s pokojom vyriešiť a to ma trápi. Sebavedomie ako také nie je rozhodujúce, pretože v živote niet priestoru na nejaké dokazovanie si hodnoty svojej osobnosti, pretože tento svet to nevyžaduje, a tento svet si neuvedomuje, že na svete existujú aj iné hodnoty, než nejaké bezbrehé prepité piatkové večery, nejaké sobotné večere do neskorej hodiny rannej nedeľnej, a potom prespatej nedele.
Veľmi treba prosiť aj o vnútorný pokoj, ako som to na blogu viackrát opisoval. Nie je to jednoduché. Mnoho ľudí pociťuje mnohé zranenia, ktoré ale mnohým z nás sú čiastočne spoločné. Ak si ich povieme, hoc aj tu na nete, na blogu, mnohí sa v tom nájdu, a povedia, že predsa len niekto zdieľa aspoň takto na diaľku to, čo v srdci hlboko cítim aj ja a predsa nie som sám.
Vďaka ti Bože za priateľov a za všetkých, ktorých posielaš do cesty.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár