A proste musí možno zbúrať, možno aj zo dňa na deň, akosi nasilu, odrazu ako to proste vyžadujú niektoré okolonosti vo svojom živote isté predsudky, či skôr lepšie povedané tie jeho osobné vnútorne nastavané mosty a bariéry, ktoré mu vyslovene, evidentne akosi v oveľa väčšej miere, než by si to on sám želal prekážali v jeho osobnostnom raste. Práve tie, ktoré dovolil nastavať možno aj svojou nečinnosťou a tým, že si možno naivne myslel, že všetko to odíde samo, a všetko sa dá do poriadku tak, ako to bolo predtým.
Viacerí proste nechápeme, že nie je dobré vracať sa do minulosti, a ešte horšie je, keď si želáme dať niektoré záležitosti, ako sa hovorí, do pôvodného stavu. Uvedomme si že v živote to nefunguje tak, v praktickosti, ako keď napríklad ideme maľovať náš dom alebo byt, možno raz za desať rokov, že jednoducho nakúpime farby, vypraceme nábytok, možno ho zakryjeme nejakými účinnými jednoduchými prostriedkami, aby sme ho nijako nepoškodili a nezničili, a aby proste ten nábytok mohol fungovať ďalej. O to nejde.
Tu vidím ten problém. Že na tomto jednoduchom príklade som chcel proste poukázať na to, že naše staré problémy chceme jednoducho len niečím zastrieť, chceme ich len akosi zakryť, alebo niečím prekryť, ale ono to tam stále ostane, práve ako v spomínanom príklade s maľovanín a ukladaním nábytku po úprave do pôvodného stavu. V praxi to tak nefunguje. Ako to teda myslím.
S tým súvisi aj môj ďalší názor, a síce, že napriek tomu, že máme určité maniere, neradi sme, keď niekto nejako výraznejšie chce zasahovať do našej organizácie práce, keď nám niekto chce proste niečo diktovať, na čo obyčajne máme svoj vyhranený názor. Obyčajne potom vznikne akési nedorozumenie, a opätovne sa ocitneme tam, kde sme boli, na začiatku.
Niektorí sa celkom iste veľmi neradi zbavujeme starých vecí. Nie preto, žeby sme to extréme k životu potrebovali, alebo žeby sme nemali na to, aby sme si kúpili nové, ale proste zvyk je zvyk. Obyčajne sa radi pekne obliekame, radi možno chodíme v obleku, ak to povaha našej práce vyžaduje, alebo v nejakých účelových značkových handrách, ak to mám takto pejoratívne vyjadriť, ale podvedome, akosi mnohí z nás práve máme radi tie najstaršie veci, ktoré máme zachované možno ešte z tínedžerských čias, ktoré si možno obliekame na tie možno najhoršie práce, ktoré ideme konať, kde nám proste nezáleží nejako na našej vonkajšej úprave oblečenia, len jednoducho potrebujeme sa účelovo obliecť, aby sme vykonali prácu, a to proste máme len na tento účel.
A proste neboli presne tými stimulačnými prvkami v jeho živote, ktoré by potreboval. Práveže celkovo naopak. Pôsobia aj teraz celkom isto ako nejaké zbytočné deformačné zóny jeho myslenia, kde žije jednoducho v tom svojom svete, kde je všetko buď všetko úplne dokonalé, ale len podľa jeho predstáv, ktoré si celkovo pravda ani on sám neuvedomuje práve vplyvom jeho myslenia, ktoré je celkom odlišné od reality, alebo práve naopak, možno to až príliš všetko berie ako nejaké optimistické nové udalosti, do ktorých sa chce vrhnúť. A chce tak učiniť práve preto, lebo už nechce byť v tom stereotype, ktorý mu celkom isto zväzoval ruky a tým pádom neponúkal žiadnu osobnú slobodu, ktorú pravdaže celkom prirodzene potrebuje ku svojmu životu každý človek, ktorý sa v čomsi pravdaže vie realizovať.
Ak sa oslobodíme aj od tohto nášho myslenia, že sme proste my tými najdokonalejšími stvoreniami, aké kedy existujú, čo je teda celkom isto veľmi nesprávny a čiastočne deštrukčný názor hraničiaci s akýmsi duchovným extrémizmom, a to sa samozrejme hojne vyskytuje, bude nám zaručene lepšie.
Prečo to teda spomínam. Pretože my tú dokonalosť chceme aplikovať na nás, a skúsať teda tým pádom, či to bude efektívne pôsobiť aj na naše prostredie, a či takto funguje myslenie aj ostatných ľudí, mylne nerešpektujúc ich vlastný vnútorný svet a ich myslenie, ktoré teda je im vlastné, ale to proste nejde.
Na záver teda ešte v krátkych vetách zhrniem tento článok. S tým súvisia aj isté, nazval by som to deformačné hnutia aj v kresťanstve, ktoré sa síce usilujú o dokonalosť, ale problém je v tom, že sa usilujú o dokonalosť len v tom svojom vyhranenom svetonázore a myšlienkovej ideovej bubline, ktorú si celkom isto oni sami umelo vytvorili, aby sa pohodlne cítili a dobre v tom svojom nazvem to svete, v ktorom sa izolujú od všetkého ostatného vonkajšieho vplyvu, ktorý by ich celkom isto mohol v niečom vyrušiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár