Akurát som sa pustil do posilovania, ktoré teda konám priebežne, a ešte som vybavil zopár neodkladných administratívnych vecí, bez ktorých sa isto nateraz nezaobídem. No. Takže.
Nie jeden krát sa stane, že starší človek nedokáže vyjadriť svoje uznanie človeku, ktorý je od neho mladší. Poprípade je na nižšej hierarchickej rovine. V hierarchickom usporiadaní ide vždy o to, že poslušnosť ide zhora dole, nikdy nie opačne. To znamená, že nemusí byť ten hore nutne starší, ale z titulu toho, že je proste hore, ho musí ten nižšie poslúchnuť.
Pre niekoho môže byť vyslovene ponižujúce, keď mladší rozkazuje staršiemu z dôvodu postavenia v práci. Nie raz sa isto stalo, že starší sa ohradil, že čo mne bude mladý rozkazovať. Na druhej strane, ak vieme dobre, že poslušnosť je tiež prejav úcty, pre človeka to môže byť oslobodzujúce a poviem teraz prečo.
Mnohí chcú síce rozkazovať, ale nemajú na to. A možno čím viacej takýchto ľudí stretávame, ktorí vyslovene sú v niečom buď prehnane motivovaní, alebo už naopak demotivovaní, tým lepšie pre nás, pretože si utvrdíme to, že sme na správnej ceste. že aj napriek tomu, že nie vždy sa nám darí, a všetko ide ako by sme chceli, nie to je podstata života. Naučil som sa, že život ťa postaví presne tam, kde to chce on, teda život, veriaci človek si povie, že toto presne napríklad môže pochádzať od Boha, v ktorého ja nielen verím, ale chápem, že človek bez jeho vedomia nedokáže nič. V podstate nič. Aj moc, ktorú človek vykonáva získa od Boha. Len vpyvom sekularizácie spoločnosti to nevnímame ako božie požehnanie, ale ako niečo, čo sme dosiahli vlastnou zásluhou, pričom takého uvažovanie je veľmi krehké. Nepoviem implicitne, že nesprávne, pretože nie každý dokáže prísť k tomuto poznaniu, ale je možné, že každý raz spozná, kde je tá jeho pravda.
A práve tam človek môže v niečom razom dospieť, dozrieť, stať sa proste zrelým, ktorý bude schopný zanechať to, čo roky vo svojom konaní zadržiaval, čoho sa bál, s čím možno nebol až tak stotožnený, ale nechcel to opustiť, pretože cítil tam ako takú istotu. Ani on sám to už nechce vykonávať, ale nemal odvahu ten počin proste zanechať. Lákadlo a vidina nejakého úspechu, dosiahnutia stability v živote je veľmi silná nato, aby sme si nechali zrak zastrieť pravdou, ktorá jednak bolí, to nikto možno nepopiera, ale v konečnom dôsledku oslobodzuje, teda robí slobodným, kedy človeku akokeby spadnú putá z jeho myslenia, a práve v tom okamihu sa stáva slobodným.
Pretože nie je umenie niekomu rozkazovať, ale je dôležité či dokážeš prevziať za niečo zodpovednosť v plnom jeho rozsahu. Mnohí si myslia, aké jednoduché je zarábať veľké peniažky. Ej! tak vzniká veľké nebezpečenstvo, že človek zmalomyseľnie, trochu tažšie slovo, začne byť márnivý, začne lietať v oblakoch, a všetko bude posudzovať zo svojho hľadiska, titulu svojej možno významnej, alebo menej významnej, ba priam v istom momente bezvýznamnej funkcie, ktorú momentále zastáva.
Prax ma naučila a potvrdzuje sa aj u mnohých, že stabilita na vysokých kruhoch je veľmi labilná. Áno, čítate dobre, stabilita je veľmi labilná. Na jednej strane si niekde inde, kde by viacerí chceli byť. Viacerí by chceli mať to čo máš ty, alebo si to povieš opačne, pokiaľ sa to týka teba, je to ľahké posudzovať, pokiaľ človek má niečo rozhodujúce vo svojich rukách. Pokiaľ človek vie, že to všetko sa vyvíja napríklad v prospech či už neho, aleb v iný prospech, vie že z toho vyťaží isto. Niečo proste bude mať aj on z toho, hoci to nemusí byť také isté.
Záverom poviem toľko, že človek ktorý sa dokáže pred niekým pokoriť, v konečnom dôsledku to môže znamenať jedine jeho víťazstvo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár