Dobre viem aj ja, že mnoho vecí som nechápal, keď som bol mladší. Veľa ľudí je značne netrpezlivých, a pripomínajú malé deti na vianoce, keď netrpezlivo chcú otvárať vianočné darčeky, hoci k tomuto ešte nie sú vyzvané. Celé nedočkavé, ako sa tešia, ale postupom ako prichádza čas na spánok, na toto všetko v podstate zabúdajú. Človek je v záplave eufórie možno natoľko presýtený, že nedokáže častokrát absorbovať toľko dobra. Napadla mi známa pieseň z deväťdesiatych rokov od skupiny Nana too much heaven, teda príliš veľa neba.
Áno. Človek niekedy zažíva príliš veľa neba. Taký, ktorý si to možno menej zaslúži ako ten, ktorý by si to možno zaslúžil v tom zmysle, že si to vie aj patrične ceniť a vážiť. A práve aj o tomto je posudzovanie vyzretosti.
Je mnoho takých, ktorí si myslia, že predsa ešte mám na niečo čas. Ale ako čas plynie, ako dni, mesiace, roky plynú, uvedomíme si, že nie je to také jednoduché. Mnohí dostávajú pri pomyslení na svoj vek strach. Zrazu človek plný elánu a optimizmu, ako bol do onoho času sa stane neistým, nervóznym. Áno, v človeku sa predsa mení aj povaha časom. Niekto, kto možno bol zhovorčivejší je zhovorčivejší stále, ale je rozvážny. Povie toľko, aby nevyprahol, aby neplytval pred niekým zbytočne veľa, aby to, čo povedal, bolo vážené. Aby si to niekto vážil.
Veľa z nás by mnohým toľko toho chcelo povedať, ale tým ľuďom to už nepovie nikdy! Veľa z nás by veľakrát ku niekomu ešte predsa len chcelo prehovoriť, ale nevieme či sa tak niekedy ešte stane. A človek akokeby si sprítomňuje tie chvíle, pekné, a možno aj menej pekné, kedy prehodnocuje svoj život, kedy si vytrieďuje postupne svoje myšlienky, kde sa uponáhľal, kde stačilo zastať a neprehovoriť.
Aj neprehovoriť je znak vyzretosti. najhoršie to vieme pocítiť vtedy, keď sme pri človeku, ktorého poznáme možno veľmi dobre. Kedy vieme, u neho akosi naisto, že teraz niečo povie, a teraz bude mlčať. A keď sa u neho stane akýsi opak, vtedy sa proste niečo deje. možno nie raz človeka premkne strach, a ten, ktorý chápe o čom píšem, sa nie raz stane, že vtedy človek dokáže v tej sekunde napríklad pochopiť mnoho súvislostí ktoré pred tým nechápal. Vtedy mu všetko dôjde. Vtedy akosi razom dozreje vo svojich rozhodnutiach, čo nepovažoval za potrebné, a teraz zrazu stojí pred niečím, čo vníma ako výzvu prekonať samého seba, pokiaľ ešte mu zostáva čas. Neprehovoriť je niekedy znak jednak rozmýšľania, alebo skôr vyzvania, aby ten, kto stojí oproti nám s nejakou požiadavkou sám porozmýšľal nad sebou a svojím konaním.
Ani Pán Ježiš, poznáme to predsa z biblických textov, tí, ktorí čítate bibliu, neodpovedal priamo Pilátovi, napriek tomu, že podľa jeho slov mal moc prepustiť ho, a moc ukrižovať, načo ho Ježiš doplnil, že nemal by si nado mnou nijakú moc, keby ti to nebolo dané zhora. Myslím si, že v tom momente spadlo z Piláta všetka odvaha veľmi začal rozmýšľať, koho vlastne má pred sebou.
Ako som starší, priznávam sa, premyká ma niekedy strach. Čím viacej si uvedomujem osobnú zodpovednosť, tým viacej sa bojím. Čím viacej sa púšťam do niečoho, pri čom riskujem, znova tým viacej sa bojím. Je zaujímavé, že strach... tiež nikto nikdy nevidel, ale každý ho cíti.
Možno aj to je, domnievam sa, istá forma vyzretosti, kedy človek si uvedomuje, o čo všetko v živote ide, akú mieru zodpovednosti človek berie na seba v podstate každý deň, pretože každý deň v živote človeka nastáva akýsi rozhodujúci prvok, rozhodujúci proces, ktorý ovplyvňuje jeho správanie, myslenie možno až natoľko, že niekedy sa stane, že práve dnes nastane ten moment prelomu jeho osobnosti, kedy už nikdy nebude takým, ako to bolo predtým. Tento prerod som zažil aj ja. Ťažko povedať, či by bolo lepšie, keby som ho nezažil, ale sú veci... nad ktorými už nemáte čas rozmýšľať, a ktoré proste prídu. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
borovy
26. 10.októbra 2020 15:10
Vekom už nie sme takí zhovorcivi, lebo sme veľakrát hádzali hrách na stenu
Napíš svoj komentár