Zvyšuje sklamanie charakter? V

Pridávam piaty článok na túto tematiku, ktorá zdá sa, má niekoľko pohľadov. Vždy teda sa niečo dá opísať mnohorakým spôsobom, a pravda, nikdy nie je zaručené, že človek dá na niečo zaručenú odpoveď, než by sa akokoľvek snažil. Práve preto, by som na začiatku článku povedal, o čom asi sa budem venovať v tomto článku pri písaní, niekedy, čím častejšie človek sa niekedy cíti akosi odmietnutý, tým viac sa zvyšuje jeho šanca na akýsi neskorý úspech, ktorý tkvie v tom, že človek má byť viac menej vytrvalý.

Niekedy sa to zdá, že veď predsa tieto poučky poznáme viac menej z akejsi hodiny občianskej výchovy, alebo z náboženstva, možno z etickej. Určite, aj ja som veľmi rád mal takéto diskusie, ktoré sme ešte na škole viedli, a veľmi rád som písal niektoré zamyslenia počas stredoškolských štúdii, ktoré som samozrejme musel odprezentovať. Takto si človek buduje jednak charakter, že napriek tomu, že nemusím súhlasiť s autoritou, predsa si niekoho, kto požíva akúsi autoritu a akési prvenstvo medzi ostatnými, predsa si takého človeka vážim. A predsa napriek tomu všetkému, taký človek v niektorých názoroch ho celkom isto môže sklamať, ale to neznamená, že po profesionálnej stránke je to niečo zlé. Skúsim vysvetliť prečo asi, a ako to myslím.

Ako spomínam v nadpise, je teda otázka, či sklamanie môže zvyšovať charakter. V podstate to pôsobí celkom inak, a niekedy sa môže zdať, že moja otázka nemá akosi zmysel, ale ona má. Čím človek je niekedy viac zrazený v niečom, tým väčší podnet mu to môže poskytnúť v osobnom živote, kedy toto všetko môže postupom času brať akosi ako výzvy na prekonávanie toho, čo si myslel, že je už možno dávno prekonané ale prekonané niečo, alebo prekonať niečo, o čom si teda myslel, že to azda neprekoná nikdy.

Možno človek ktorý trpí akýmsi neduhom, a postupom času sa možno aj s božou milosťou z niečo dostane, obyčajne cíti akési oslobodenie.

V jednej veľmi peknej duchovnej piesni sa spomína toľkoto. Sláva sláva, duša zaplesá, keď tie krásne uzrie neberá, sláva sláva, duša zaplesa, v putách hriechu že už neklesá.

Pod týmito pojmami, ktoré som z piesni menoval, putá hriechu, si môžeme teda predstaviť všeličo, kde sa cítime viacmenej neistí, možno zahanbení, zneistení, znechutení, alebo proste kedy človeka niečo azda nevýslovné ťažilo. Možno také, ktoré si musí vysporiadať sa s tým jedine on sám. Netvrdím, že teraz taký človek sa má uzavrieť akosi do svojho sveta pred okolitým prostredím, niekedy je to nežiaduce, ale na druhej strane je to veľmi potrebné. 

Práve preto, lebo nastáva isté sklamanie, to je niečo by som nazval ako karanténa, počas ktorej sa človek lieči. Človek sa z chrípky nevylieči behom jedného dňa, to je nezmysel. Ako zdravotník viem, že treba dodržiavať hygienu, pitný režim, treba dodržiavať tých päť "T" teda akési pravidlo, vďaka ktorému sa nie že vyliečim, ale ktoré keď budem dodržiavať mám na vyliečenie šancu.

Záverom poviem toľko, že aj sklamanie môže byť pre nás akýmsi takýmto podobným liečebným procesom, ktorého priebeh nie je celkom príjemný pre nás, ale určite nie je nepríjemným. Človek, ktorý sa nedokáže v niečom celkom účinne obmedziť, to pravdepodobne nedotiahne daleko, a obyčajne jeho plány niekedy stroskotajú napríklad vyslovene na maličkostiach, alebo práve v danom čase, kedy ešte to neplánuje ani zrealizovať, a takto ho to môže celkom isto do daného plánu aj odradiť.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

13 komentov k blogu