Bývala som vo svojej bubline, ktorá bola krásna, veľká a plná radosti. Do bubliny som si púšťala mnoho ľudí, ktorým sa tam páčilo a bolo im tam podľa ich slov fajn. No raz prišiel jeden výnimočný človek, ktorý dokázal podivuhodné veci. Vedel ľuďom ukázať pravdu a dať im dar vidieť to, čo predtým nevideli. Keď tak prišiel do mojej bubliny, raz sa ma spýtal či chcem vidieť to čo iní nevidia. Či chcem vidieť pravdu. Dlho som na tým rozmýšľala a napokon som sa rozhodla. Áno chcem.
Siahol mi na oči a zrazu som videla niečo úplne iné. Moja bublina bola sivá, fádna a zničená od návštevníkov ktorý si ju nevážili. Videla som ich zámery a myšlienky a moju slepú dôveru, ktorej bola moja bublina plná. V tom ma to zničilo. Moja bublina popraskala a napokon praskla. Pocítila som pád, cítila som ako sa každou sekundou blížim ku dnu a príde môj koniec. No v tom keď moja nádej takmer vyhasla zachytili ma čiesi páry rúk. Boli to ruky tých ktorí mali moju bublinu radi, neničili ju a chceli ju ochrániť. Dlho ma liečili z rán spôsobených pádom, prichýlili ma v ich vlastných svetoch až ma postupne vyliečili. Ostali mi síce jazvy ale prežila som.
Teraz si staviam kocku, tvrdú oceľovú kocku spolu s nimi a pomáhajú mi. Stenu po stene sa snažíme a vytvárame moju kocku od úplného začiatku. A kde sú ničitelia? To neviem. Možno ničia svet inému alebo možno sebe navzájom. Vlastne mi je to jedno. Do mojej kocky totiž nepatria. A ešte jednu vec viem isto. Už niesom naivná a svoju kocku si budem strážiť.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
desperado
20. 3.marca 2010 19:51
. pekné . aj pravdivé
3
kocka je lepšia. napríklad si tam môžem lepiť plagáty, čo sa na bublinu nedá, kedže je guľatá
a ďakujem
a ďakujem
Napíš svoj komentár