A ta čó, Jano tiež priložil ruku k dielu, no keď hasiť bolo treba, poďho rovno do stodoly sa schovať.
Ale tak..Keď ona také krásne zlaté vlasy mala, jagavé, žiarivé.. tak ja si jeden vytrhou..a dva..a tri.. i štvrtý by som, no potom sa i paprčiť začala, oduľa jedna..
Tu prišiel náš Janco z dolného konca pozrieť a že i on by taký vlas chcel..a ona , že nie, že jej zlaté vlasy sú jej , nie dákeho Janca z ktoréhosi konca a ja som už tri dostal.
Tu sa Janco naježil, vzal fakľu z pitvora, v krbe ju obratom pripálil, a šup vám našu Anču naháňať. Manka by ho za to aj tak nevylátala, šak Janíčko zlatíčko to nikdy tak nemyslí,nuž prestaňte ho haniť !
Anča , ktorú pán učiteľ, pôvodne rýb chovateľ, v škole učil, že najlepšia tajná skrýša (rybára) je pod ťažkými konármi starých stromov, neváhala tejto cennej rady využiť.
Viete ,pán učiteľ sa síce nenarodil do rodiny vzdelanej, ale svokra jeho mamy z pravej päty mala strýka ,ktorý poznal kohosi, vďaka komu vymenil starú udicu za prútenú trstenicu.
Ako sme sa rozbehli za Ančou, preleteli sme okolo miestneho pekárstva. V dedine už cetky rozniesli, že akýsi nový pekár bol tu prijatý, dokonca i vyškolený ! ( namiesto mojej staršej sestry, ktorá predtým pracovala u pekára zo dva roky a nad jej zákusky v celej dedine nebolo !).
Rýchlo som ta vbehol dnu, zo tri rožky vypýtal, a kým mi ich novopečený zelenáč nemotorne balil do papierového sáčku, všimol som si na jeho malej menovke pred menom čosi ligotavé. Stálo tam : Ing.Ďuro.
Nevedel som, neriešil som, zhrabol som rožky a letel preč.
Len len , že som Janca dohonil. Zarozprával sa s dedom Dadom , ( našťastie) inak by už bol za horami za dolami. Veď Anča zas nebehá s tými krivými nohami tak rýchlo.
Dedo Dado nebol až taký starý, ale kvôli jeho bielej skvejúcej sa brade mu tento prívlastok v dedine rýchlo prischol. Nebral to osobne, nebol z tých. Mal veľké srdce a rozliehajúci sa dunivý smiech , ktorým sa z bezpečnostných dôvodov v bani radšej nesmial. Tak tak, bol banník. Ťažko robil od svitu do mrku v zlých podmienkach, aby uživil svojich 5 detí, ktoré ešte neboli buď schopné samostatnosti alebo boli rozlezené po pekárskych univerzitách. Ale bol to veľký pán. Do byliniek a liečiv sa rozumel ako nikto z celého okresu a robil funkciu najvyššieho lekárnika až do doby, kým neprišiel do dediny nejaký francúzsky nafafrnený Žán, ktorý vedel maximálne rozoznať žihľavu od ostatnej buriny a všade nosil vonnú soľ. Predsa len, francúzsky prízvuk znel liečeným príťažlivejšie ako osvedčené rady a kúry nášho Dada. To , že sa úmrtia cetiek od výmeny na tejto funkcii akosi zvýšili, nikoho veľmi netrápilo a starosta bol menším klebetením v kostole len potešený.
Ponúkli sme Dada rožkom, a keďže nám už fakľa dohasínala , pridali sme do kroku.
Vedeli sme , kde sa Anča schováva, keď chce byť sama a nechybovali sme. Krčila sa pod starou lipou, ako bola zo školy v prípade nebezpečenstva naučená. Prikradli sme sa bližšie, no Janco napriek opatrnosti špióna držal fakľu vyššie ako chcel a zopár lístkov lipy vzbĺklo. To, že ich nezostalo len zopár sme si ale najprv nevšimli.
Niečo vo vedľajšom kríku zašuchotalo a my sme spolu s Janom vyleteli z húštiny a trielili preč, veď podľa pána učiteľa medvede číhajú všade. Vzápätí nás ale napadlo, že Anča bude vystrašená ešte viac , tak poďho ozlomkrky naspäť. Na obraz, aký sa mi naskytol, nezabudnem do konca života.
Krvavočervené plamene obopínali celý strom, čierne franforce listov poletovali vzduchom a dym zahltil cele okolie.
Požiar bolo vidieť až do dediny, preto Žán nevahál, obul si svoje klopkajúce párižske topánky a obchádzajúc každé blato dorazil až miestu diania. Pozostatky dievčaťa ešte neboli stratené, no Žán so svojou vonnou soľou len bezmocne zalomil rukami. Letel som pre deda Dada, v bani by mali mať práve obednú prestávku.
Keď som tam doletel, našiel som deda Dada zvíjajúceho sa na zemi , zvierajúceho polku rožka v kŕčovitej ruke.
Anča mala pohreb o tri dni. Dedo Dado sa nezúčastnil, ešte stále leži v okresnej nemocnici, ale po výplachu žalúdka sa vraj rýchlo zotaví. Ak nie, tak ho aj tak vraj dorazí otrava malachitom, nie ten kus "pečiva".
Smútiť prišla celá dedina . Pán učiteľ na čele davu klial a hromžil, že opäť vinníka nieto a ako mohlo to nešťastné dievčisko také niečo vôbec napadnúť, schovávať sa pred ohňom pod koruny stromov. No videl toto svet ?
Ja sa pýtam tiež- videl ?
Podľa mňa bohužiaľ videl.
A otázka pre všetkých : chceme toto vídať aj ďalej ?
Odpoveď po rožku.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár