Farebné zástavky vám do mapy najprv zapichujú rodičia, ale od určitého veku dostanete do ruky kompas svojho šťastia sami. No, a teraz čo. Strelka si robí čo chce a pred vami rázcestie jak svet. Na západe cesta kamenistá, na severe škola vysoká, na juhu cesta úteku a na východe rodič. Krása.
Samozrejme, nie každé rázcestie vyzerá takto, ale každý ich má na svojej mape dosť na to, aby sa naučil kompas používať. A pokiaľ to nevzdá, keď sa stratí, a od vypätia ho nerozbije, nie je tak celkom stratený. Človek si nikdy nie je istý, čí ide naozaj tou najsprávnejšou cestou. Strelka ukazuje vždy na sever, no možno niekto na sever ísť nechce.
Momentálne sa aj ja cítim trochu stratene. Turistické značky môjho krátkeho života ma doviedli na vysokú školu a neviem, či to bola najšťastnejšia cesta, po ktorej som sa mohla vydať. A neviem, či mám po tej ceste ďalej pokračovať. Či keď z nej vybočím, sa nebudem musieť vracať späť...prípadne nasadnem na vlak zadarmo a budem sa snažiť prehodiť výhybku, ktorá snáď nebude viesť tam, kde by chcel poriadkumilovný vlakmajster. Človek by povedal, že veď v tom sa vyzná každý, no vyznať sa vo vlastnej mape až také ľahké nie je. Prípadne je, ale vybrať si je ťažšie.
Čo ma teší je, že z každého bludiska sa dá vyblúdiť. Možno vás trolovia pošlú zlým smerom, ale hobiti, víly, Harry Potter či medvede vás možno nasmerujú tým správnym. Hlavné je pýtať sa na cestu, a potom si zvoliť tú, ktorú považujete za zlatú strednú. Prípadne tú, o ktorej ste si istí, že to je tá správna. A keby sa náhodou kompas predsa len rozbije, gps má už tak či tak dnes každý. Tak dúfam, že do neho zadáte správne súradnice. A ja v to dúfam tiež.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár