Gravitácia ma stiahla k zemi, rozbili sa mi ružové okuliare.
Zrazu som svet videla veľmi jasne,
už nebol iba sladký a dobrý, prišli trpké zistenia.
Realita mi jednu vylepila po líci.
Slzy ako potoky stekali mi po tvári.
Ľudia okolo sa mi smiali a niekotrí ako sochy stáli.
Úsmevy mali rôzne: priateľské, milé, však aj pokritecké výsmešné.Zbadals som aj previnilé.
Skôr mi to ľudia povedať mali, že chodím v ružovom zajatí pari, že svet sa so mnou zahráva.Lebo keď som to zistila bola to bolesť, páľava.
Dnes ďakujem dôverčivosti, že tam ležala, ľuďpm čo sa vôkol smiali, ba aj tým čo len tak stáli.
Vstávam ako FÉNIX z popola, už nie som naivná! ! !
Báseň
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár