Nechcela som to zažiť.
Aj keď som bola smutná, naštvatá, alebo som mala chuť niekomu jednu vraziť, ovládala som sa.
Vedela som ako ľudia ohovárajú, nadavajú, alebo sa smejú ľuďom, ktorí svoje pocity neudržia na uzde.
Ak som mala v škole chuť vyrevať sa, a ponadávať niekomu, nespravila som to.
Namiesto toho, som sa tvárila že nič.
keď som potom prišla domov, lahla som si na posteľ a plakala do vankúša. Po chvíli ma to prešlo a aj som zabudla o čo išlo.
Niekedy to však trvalo dlhšie, ale vždy som sa ovládla.
Dlhšiu dobu som si okolo svojho srdca budovala ochrannú vrstvu. Takú vďaka ktorej som sa nemusela namáhať, aby som niekomu nerozbila nos. Naučila som sa s tým žiť.
Vankúš už nebýval od sĺz.
Moje srdce malo svoju vlastnú ozónovú vrstvu.
Pomohla mi.
Vždy bola dosť hrubá. No nie teraz.
Bolo toho na mňa príliš.
Otočila som sa a odišla domov. Už cestou mi po lícach stekali slzy. Plakala som.
Moja ochranná vrstva sa pretrhla.
Mala som svoju súkromnú ozónovú dieru.
Nie kôli jednej veci. Bolo toho veľa. Príliš často.
Čo sa pretrhlo, len ťažko sa zcelí. A aj ak, bude to trvať dlho.
Vrstva ozónu nebude dosť hrubá. Nie tak skoro.
-------------------------------------------------------------------------------------------------
Situácia nie je skutočná. Je to len môj spôsob vypísania, tak aby som nepísala priamo.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
aj ja to tak niekedy cítim
a je ti niečo?
nahnevala som ťa?
inak už si pekne rastiéé!!