To ticho sa nedá opísať žiadnymi slovami, ani tichom samotným. Keď vlastné myšlienky prekrikujú sa v hlave, keď prach ladne kolísa sa vzduchom a s rachotom dopadá na, slnka lúčmi, osvetlený nábytok. Aj to svetlo je akési hlučné v tom zvláštnom tichu. Horúci vzduch vypĺňajúci priestor izby mojej, obímajúc mi telo, náhle zmenil sa na príjemne studený vánok, čo nechtiac rozladilo tóny, ešte stále v sne sa nachádzajúcej, duše. Polospánok, kedy vnímať je omnoho krajšie, cítiť okolie dokonalejšie, pohybujúc sa vznášaním nad hladinou rieky, letmo dotýkajúc sa chodidlami priezračne čistej vody a dýchajúc život, čo pohlcuje ťa, ohmatáva rukami túžiac zmocniť sa i mysle. Polospánok odrazu preruší ostrý zvuk vrývajúc sa do citlivých bubienkov, snažiac sa oslobodiť ťa od krásy snívania. Nový deň, ako každý iný, v stereotypnom zhone už v plnom prúde zasiahol aj do mojho života i priložila som si slúchatko telefónu k uchu. Čo nasledovalo, boli slová čierne ako uhol, mrazivé ako ľadová dýka, čo zabíja tvojho najlepšieho priateľa, ako piskľavý zvuk brzdiaceho vlaku na rozpálených kolajniciach, slová ako smrť lásky tvojho života. V jednej sekunde prestalo existovať všetko. Nádherný svet kvitnúci v kvetoch voňavých zvädol a privítal búrku s otvoreným náručím, prijal reč hromov, tiaž dažďa, krutosť bleskov uprostred niečoho, čo stratilo zmysel pre mňa. Aj napriek pokračujúcej jari, smiechu okoloidúcich, nepríčetne sa pozerajúcich, nepochopitelne šťastných ľudí, ja umrela som spolu s ním. Ďalšie kroky na mňa čakajúce vo veľkom tajomstve osudu, prihovárajúc sa citlivo s nádejou, už žiadnou radosťou nemožu nahradiť, čo i len okamih v prítomnosti tvojej. Nesmrteľnosť, nekonečnosť vesmíru, celé dianie je nič v porovnaní s jedným úderom srdca, ktoré chvílu bilo pre mňa. Pozerajúc pred seba v chráme Božom, celkom sama v prítomnosti akíchsi ľudí, na jednom mieste, už niet cesty späť, nič, čo vrátilo by život očiam, do ktorých už nikdy sa nepozriem, tiež nikdy nezrania ma slová odmietajúce, za ktoré by v chvíli tejto dala svoju dušu diablovi, len aby si ty opäť žil. Keď hľadím na telo bezmocne ležiace v truhle drevenej, zabúdam, kto som, dusiac sa úzkostlivo zovretá životom, slzami snažiac sa dostať ho von a preniesť na teba. Poslednýkrát dotknú sa naše pery, už nemôžeš ma odmietnuť, napriek slabosti som nechtiac silnejšia. Už žiadny celok, iba poskladané scény, jedna za druhou, blížiac sa posledná. V ktorej život volá ma, usmieva sa podávajúc mi pomocnú ruku, chce sa mi oddať, vlastniť ma, odrieknuť smrti, čo stalo sa je, že Zem si ťa vzala, ja sa jej darujem ...
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.
