Ilúzia

Kráčam po ceste plnej ľudí. Prší. Som ako zmoknuté kura. Nemám dáždnik. Studený vietor ma bičuje do tváre. Cítim, že každou minútou slabnem. Veľmi mi nepomáha, keď vidím tých ľudí, ktorí idú po ceste zaujatí len sebou, s dáždnikmi v ruke. Nemyslia na to ako iní trpia, nemyslia na to ako iným svojou pyšnosťou a prehnanou sebadôverou ubližujú.
Jasné! Aj ja som patrila k tým ľudom, čo si veselo klopkajú po ceste s dáždnikom.
Ale v jednej chvíli som zbadala chudáka. Videla som, cítila som jeho strach, bolesť a všetku tú hrôzu, ktorá mu išla z očí. Ponúkla mu svoj dáždnik v nádeji, že keď raz skončím ako on, niekto si ma všimne, tak ako vtedy ja jeho a pomôže mi. Teraz vidím, ako som sa mýlila. Ako veľmi som verila, že aspoň moji priatelia mi pomôžu. Ale bola to len ilúzia, sen. Už viem, že nemôžem veriť nikomu. Teraz mi už neostáva nič, iba čakať na KONIEC.

 Vyznanie

1 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu