Mám to v hlave zakódované už ako fakt a naozaj dlho mi trvalo kým som samú seba o tom presvedčila.
Všeobecne platné pravidlo je veci/ľudí z minulosti nechať proste odísť. To je, samozrejme, v poriadku, ak sa chceme znova vedieť zo života tešiť. Keď sa nám to konečne podarí, je to malý zázrak.
Ale výnimky potvrdzujú pravidlá a niekedy sa okolnosti vyvinú tak, že minulosť sa snaží vkradnúť do prítomnosti. O niekoľko rokov, možno niekoľko desiatok rokov. Stretnete ho na opačnej strane Zeme a odrazu vám príde všetko také správne, dobre načasované. A občas znova cítite ten neopakovateľne krásny, teplý pocit pri srdci, ktorý s tým človekom odišiel a už ste ho nikdy pri nikom nenašli, napriek usilovnému hľadaniu. Na druhej strane nechcete spadnúť do toho istého. No dotyčný sa tak snaží až rozmýšľate, či to náhodou nie je len sen. Keď si raz v pred niekým vytvoríte hradby aby neroztrhal aj tie posledné kúsky vášho srdca, je ťažké ich znova zbúrať. Ale on sa nedobíja, on klope na hradnú bránu s kyticou ruží.
Život dá niekedy proste zabrať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
johnysheek
26. 2.febuára 2016 23:01
Napíš svoj komentár