Tento blog nemal byť len o mne.
Snažím sa nevnímať ako sa kamaráti menia na iných ľudí. Chodiacich duchov. Niežeby som sa to nesnažila zmeniť, niežeby som im nedohovárala, ale čo z toho keď už nevedia racionálne rozmýšľať. Alebo vedia. Vedia ale nechcú lebo to bolí. Pomyslenie na to že drogy ich zabíjajú a nevedia s tým prestať. Mňa zabíja pohľad na nich. Neviem ako by som im mohla pomôcť a čiastočne idem mimo toho.
Čiastočne preto, lebo som objavila pocity, ktoré som dlho necítila a sebecky si ich nechávam pre seba. Sebecky pre to, lebo keď tie pocity u mňa vykazovali jasný deficit, nikto z tých vyššie spomenutých mi nepovedal aspoň tú posratú frázu "bude to dobré". Nepamätám si jedno jediné objatie. Neviem možno som moc náročná, možno mám pravdu. Je mi to jedno. Tento večer úprimne píšem to čo cítim.
A čo cítim, keď si odmyslím momentálny stav ľudí okolo mňa? Niečo podobné láske, ale láska to nie je. Nie je to ani to pravé šťastie. Je to niečo medzi tým, možno si trápne nahováram že to je začiatok lásky alebo toho šťastia čo je vlastne väčšinou synonymum. Dúfam že to vyjde. Ani neviem čo to tu vlastne píšem, je mi dosť dobre na to aby som to po sebe čítala. Ak to mám zhrnúť do pár viet... Konečne, konečne, konečne sa cítim ako JA. A nie ako niekto kto sa snaží zapadnúť do stáda, kto sa snaží každému vyjsť v ústrety, každému páčiť. Nie ako niekto kto sa roky trápi kvôli niekomu kto mu za to nestojí. Zázraky sa dejú? Neviem, dúfam. Dúfam že toto je začiatok jedného zo zázrakov v mojom živote.
Nie nebudem klamať sama seba, že pomyslenie na ňu ma občas nebolí. Že pomyslenie na to čo spravila mi nevyráža dych. Že niekedy mám chuť plakať a niekedy aj plačem. Že každá svoja fotka ktorú mi pošle ma dostane. Lebo som to dievča mala radšej ako samú seba, ako všetkých ľudí v mojom živote dokopy, a to je vážne smutné a plne si to uvedomujem.
Ešteže si uvedomujem aj iné veci, a to napr. že sa musím sústrediť na školu, na vlastné blúdenie životom a nie to jej, na moje záľuby, šport ktorý tak milujem... a na to že čas ktorý som bezpodmienečne venovala všetkým ktorí zo mňa vysali aj posledné zvyšky sily patrí tým, ktorí si to plne zaslúžia. A na to že ma prestalo vôbec baviť venovať čas niekomu inému dokým som ja neni spokojná. Nie som jedna z tých ktorým ľudovo povedané ochladne srdce po týchto skúsenostiach, len jednoducho som si uvedomila že v mojom živote som ja sama sebe prioritou a ľudia ktorých milujem - ale nie tí, ktorí to nevrátia rovnako.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
lauranynorsk
17. 10.októbra 2015 20:34
Obdivujem, keď niekto dokáže dokonale vystihnúť moje myšlienky resp. ten každodenný chaos v hlave.
Napíš svoj komentár