Janko si sadá ku oknu tak, aby mohol pozorovať zmenšujúce sa domy a mohol byť bližšie k oblakom. Vždy chcel letieť k výšinám. Chcel vidieť čo sa nachádza na nebi. On však nechcel byť pilotom, chcel sa len raz pozrieť nad oblaky, aby uvidel Boha, ktorého stará mama stále spomínala.
Rozplakala sa už len pri jeho spomenutí, hovorila, že len kvôli nemu žije, že je náš spasiteľ a nositeľ šťastia. Jankovi však nestačili len slová. Chcel ho vidieť, no a keďže babka stále hovorila o tom, že Boh žije v nebi, neváhal a bez obáv zlietania poslušne súhlasil, že ku babičke poletia. Už to videl. Videl ako uteká do náručia starenky, silno ju stíska a do uška jej hovorí:
„Baby, videl som Boha“
Už si nacvičoval svoju detskú prednášku o tom, ako vyzerá a čo na tom nebíčku robí. Taktiež sa tešil na anjelov. Veľký strážcovia s bielymi krídlami, svetlými vlasmi a modručkými očičkami. Áno. Takto si Janko predstavoval anjelov, o ktorých babka často rozprávala v spojení s Bohom.
„Jeho pomocníci sú aj našimi, preto sa treba k nim modliť“
Janko bol celý nadšený a modlil sa skoro tri krát do dňa. Dokonca pred letom, to bolo ešte častejšie. Modlil sa k tomu, aby ich privítali s úsmevom a aby sa naňho nezlostili za to, že niekedy neposlúcha mamku.
Už vzlietali, opúšťali povrch zemský a blížili sa k nebesiám. Janko bol doslova a do písmena nalepený na maličkom okienku. Už tam boli, akoby sa lietadlo zmenilo na vozidlo cestujúce po oblokoch. Janko bol napätý. Klopkal pravým ukazovákom po skle a šomral si:
„Za chvíľku sa ukáže. Ešte chvíľu“
Mirka si pomaly všíma netrpezlivého synčeka:
„Janko, pekne si sadkaj!“
On však nepočúva a po chvíli sa obracia na mamku:
„Mamy? Kde je boh? Prečo ho tu nevidím? Veď sme v nebi, tu má predsa byť? A kde sú anjeli? To sú jeho pomocníci tak kde sú?“ obzerá sa po nekonečnej oblohe s nádejou, že jedného zazrie.
Mirka ostáva zarazená a zaskočená sedí. Snaží sa nájsť slová ako mu vysvetliť, že Boh je len slovo. Ona sama nebola veriaca, no pred svojou mamou sa tak tvárila.
„Určite je zaneprázdnený, možno práve pomáhajú na zemi“
„Na zemi nie sú.“ S istotou odpovedá nešťastný Janko „To by ich už každý videl a nemuseli by sme letieť na nebo, aby sme ho videli“
„Boha máme všetci v srdciach“ zúfalo odpovedá vetu, ktorú počuli už milión krát.
„Ale ja ho chcem vidieť, prečo sa mi neukáže?“
„On nemôže. Teraz má určite prácu“ snažila sa z toho vykrútiť „Pomáha niekoľkým ľuďom naraz a preto tu teraz nie je“
„Pomáha nevinným? Tým čo nič zle nespravili?“ opýta sa
„Áno, áno“ nadšene odpovedá Mirka s vierou v to, že Janko prestane s otázkami. Chvíľku nastáva ticho. Janko si sadá na stoličku a hladiac na operadlo sa pýta:
„A prečo nepomohol Zuzke? Nič zlé neurobila. Bola dobrá, pomáhala zvieratkám, aj k Mišovi sa správala pekne, aj keď ju ťahal za vrkoč“
Nastalo ticho medzi matkou a synom. Na toto Mirka odpoveď nemala. Zuzka mala rakovinu a umrel pred necelým rokom. Janko ju mal veľmi rád. Často sa hrávali s loptou, alebo sa hojdali, dokonca ho naučila aj rátať do desať, keď sa vytvárali obrázky na pieskovisku. Zuzka bola preňho anjel a dokonca mamke nejeden krát oznámil, že ju chce za ženu. Raz sa hrali, že sú manželia a Janko to bral naozaj vážne. Bol starostlivý a pracovitý a Zuzka mu dala aj maličkú pusu na líčko, začervenal sa a usmial.
Mirka nakoniec vyslovila vetu:
„Zuzka bola malý anjelik a boh si ju povolal, lebo patrila na nebo a chcel, aby robila radosť všetkým ľuďom na zemy“
Janko bol však neodbytný:
„Tak prečo smútia tí, čo ju milovali? Prečo ju vzal z domova a poslal ju do neznáma? To nie je fér!“ nadurdene si prekríži ruky. Mamička sa skloní a utrie slzičku synčekovi:
„Janko takýto je život. Zuzka je určite stále pri tebe, len ju nevidíš. tak ako nevidíš Boha. keby si ich videl, nemohli by ti podarovať dostatok energie a ako by ťa mohli strážiť, keď by ich videli tí, čo ti chcú ublížiť? Musia sa ukryť, aby bola ich práca správne urobená“
Janko bol síce smutný, ale pomaly začal akceptovať určité fakty. Celú cestu ticho premýšľal. Raz bolo vidieť slzičku smútku, niekedy úsmev šťastia. Bol ako počasie a celú cesto pozoroval prázdne nebo.
Po dvoch hodinách pristáli na pevnú zem. Keď dorazili k babičke, Janko sa rozbehol za a ruky pevne ovinul okolo jej krku:
„Baby! Leteli sme nebom. Boha som nevidel ani anjelov, ale cítil som Zuzku, moju kamarátku“ pritisol pery k babkinmu ušku „Je to môj strážny anjel, ale tíško, je to tajomstvo. Pracuje v utajení a keby o nej niekto vedel, nemohla by mi pomáhať“
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár