Wendycandy: One life. One look. One way. One breath.

Moja generácia je asi najlabilnejšia aká kedy bola. Veľa detí rozpráva o smrti, o tom ako ich všetci opustili, ako ich nikto nemňa rád, ako ostali samé a to si len zavreli oči lebo sa im nepačila farba slnka v ten deň. Väčšinou zatratia všetko len kôli tomu, že im niekto neopätuje lásku alebo sa s niekźm rozídu. Podľa mňa je to blbosť trápiť sa kôli niečomu takému. Je toľko problémov, cez ktoré prechádzajú iné deti a stále dokážu vyčarovať úsmev nie no aj tak to nidky nevzdali.
Máme predsa oči. Vidíme cez ne krásnu prírodu aj zaujímavú ľudskú prácu, no pravdaže vidíme i trápenia ľudstva, pohromy, či stratené nádeje. Nevidím však dôvod zatvárať ich. Práve naopak, treba ich otvoriť ešte viac a nazrieť poza múr.
Máme predsa uši. Počujeme nádhernňu symfóniu tónov okolo nás, nebudem však vylučovať i nepríjemné tóny ako je nárek, či krik blízkej osoby. Nemali by sme si ich zakrývať , treba sa len naučiť rozlišovať tóny a vykomponovať hudbu, pobvzbudzujúcu nás k pomoci a pridávajúcu nám sebavedomie, či nádej.
Máme predsa ústa, ktorými vyslovujeme slová, hľadiace niekoho na duši, no naopak naša žiadaná úprimnosť dokáže srdce rozbiť na niekoľko malých kúskov, ako keď sklenenú vázu rozbije malé dieťa a tak ako aj ono sa môže na črepinách poraniť, rovnako sa to môže stáť aj nám a preto by sme mali premýšlať a trošku predbehnúť jazyk. Viem, že u väčšiny je to ťažké, ale za pokus to stojí.
Máme predsa nos. Vôňa lúčnych kvetov alebo obľúbeného jedla od mamky v nás vyvolá príjemný pocit. K tomu čo nám nevonia, by sme nemali približovať nos. Netreba sa priklánať k jednej umierajúcej kvetinke, keď sa na lúke maluje pestrý obraz farieb.
Máme predsa srdce, ktorým cítime. Pripúšťame si, že cítime len bolesť, samotu, klamstvo a tak ďalej, ale ako chceme pocítiť radosť, pokoj a usmiať sa opäť, keď budeme len stáť pred dverami a neotvoríme ich? Niekedy treba urobiť viac, ako len kráčať. Mali by sme žiť, akoby to bol posledný mesiac, ktorý žiari na nočnej oblohe. Kričať, akoby nikto nebolo okolo nás. Stratiť všetkú kontrolu, akoby to bol psoledny moment v živote. sme tu a sme tu teraz, dneskajšok bude minulosťou a tak ho žime tak aby sme to nelutovali. Nikomu nič nevnucujem a je to len ďalší z pohľadov na život, je však na nás ako sa ním riadime a akým štýlom prechádzame cestou meno ,,ŽIVOT,,
Prepáčte mi ak sa tam vyskytnú chyby.

Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

One life. One look. One way. One breath.

3 komenty k blogu

Horúce!