Snaženie sa v skratke popísať 5 rokov môjho expat života v Dánsku, článok Č.1 z 2.

V auguste to bolo 5 rokov, odkedy žijem v Dánsku. Presťahovala som sa sem v podstate ihneď po ukončení strednej školy na Slovensku. Keď som sa sem sťahovala, bola som single, ale týždeň pred odchodom sme mali románik s mojím vtedy až neskôr priateľom ( ktorým je doteraz) a do pol roka ako som sa presťahovala sem sama, prišiel za mnou aj on. 

Prvý rok a pol bol fajn, nová škola, nová krajina, nový priateľ, snaženie sa začať "dospeláčiť" a navyše k tomu zaláskovaná a zaslepená až nad hlavu. 

Prvé dva roky som študovala 2 ročné vyššie štúdium, ktoré po ďalšej prihláške na ďalšiu školu na rok a pol by vznikol z toho bakalár. Tri a pol roka dokopy, ale až potom ako som sem prišla, som sa dozvedela prečo je tam ten polrok navyše a navyše to nie je ani plnohodnotný bakalár. A že vlastne odbor "Service Hospitality and Tourism Management" ktorý študujem, vďaka rozličnému systému škôl, je len znovu to isté čo som sa už naučila na Slovensku na Hotelovej akadémii. Tak prvé dva semestre som chodila do školy, ale už na konci druhého semestra ma tak naštvalo všeobecne ako sa fungovalo v škole plus naraz rozčarovanie zistenia rozličných systémov školy- tak som tam v podstate prestala chodiť, snažila som sa ju už ukončiť čo s namenej úsilím. Takže už hneď na leto po druhom semestri keď sme mali mať Internship, som si ho vykúzlila len na papieri u kamaráta v kaviarni. Posledné semestre som teda chodila len a len na skúšky a školu som aj tak prešla. Síce s takou horšou trojkou /keďže aj systém známkovania je tu iný a má 7 stupňov/, ale prešla som a to som vážne ani nechodila školy. 

Ideou že prestanem chodiť do tej školy bolo, že si nájdem prácu na fulltime a urobím teda skôr to čo som aj chcela, zarobiť si, odložiť si a pravdepodobne sa potom čím skôr vrátiť na Slovensko použiť tie peniaze na lepší štart do života a začatie nejakého biznisu. 

A to som si tým vlastne sama začala cestičku k depresii. 

Celý ten rok som sa snažila nájsť prácu a všetko bolo bez úspechu. Pomedzi hľadanie som mala aspoň nejakú prácu, ako čašníčka v hoteli. Ale nebolo to dostatok hodín na plný pracovný úväzok. Gastro v Dánsku vďaka vysokej cene práce je ešte horšie ako na Slovensku. Dva krát som pracovala niekoľko dní úplne zadarmo. Druhý krát sa mi dokonca pán majitel vyhrážal, že ak ešte raz prídem pýtať peniaze, tak ma zabije. Och ako som vtedy bola rada, že nevedel o mne žiadne údaje. (O dva roky na to, som tomu ďakovala duplom, keď tu bola v Kodani vojna gangov presne s takýmto typom výrastkov ako bol "pán majitel" a pochopila som že to mohlo veľmi ľahko skončiť presne ako to povedal a neboli to len vyhrážky. )

No ale treba to skrátiť, do ukončenia školy som si stále nevedela nájsť poriadnu prácu na plný úväzok, dokonca ma potom aj neskôr prestali volať do hotela, lebo aspoň tam sa riadili riadnimi kolektívnimi dohodami s odbormi, ktoré sa vtedy zmenili a kde by som ich stála už dvojnásobne viac peňazí ako dovtedy ako pracovná sila na zavolanie, keďže som bývala príliš ďaleko. 

Do finančných problémov som sa ale našťastie nedostala, pretože vďaka tomu že som tú školu "úspešne" dokončila, vznikol mi tu nárok na dva roky podpory v nezamestanosti, aby som im ako študent len nevyužila štúdium zdarma ale posnažila som sa nájsť si tu prácu aby som im to oplatila na daniach. 

Lenže v mojom prípade sa stalo to že som ich žiaľbohu vyžmýkala do poslednej možnosti, plus navyše som dostala aj preplatené tri vodičáky, čo tu každý stojí niečo vyše 8tisíc eur.

Keď som to tu takto zhrnula, vyzerá to veľmi zle. Lenže čo by som ja dala za to aby som si našla tu prácu a všetko im vrátila za tú školu aj 10krát, namiesto toho psychického pekla, čo mi to pripravilo na najbližšie tri roky. A moja tvrdohlavosť -pracovať ako upratovačka prípadne inú prácu "len aby som pracovala" -mi nedovolila. Pravidelné peniaze mi moju tvrdohlavosť a zotrvanie v krajine len umožnili.

Prvý rok na podpore bol vcelku ok. Vtedy som si to odôvodlila v sebe, že preto ma nikde nezoberú, že keď chcem plný úväzok, tak musím vedieť po dánsky. Tak som chodila tri krát do týždňa na dánčinu a horlivo sa ju učila. Popritom som sa venovala sama sebe, kváskovala som, vypekala koláče, vyvárala podľa kuchárskych kníh, čítala si, chodila do fitka, udržiavala kontakty s kamarátkami ktoré som nadobudla v kurze.

Potom som pomaličky upúšťala od všetkých aktivít ako som už nadobudla dostatočný level dánčiny a prikrádal sa pocit menejcennosti že sa stále neviem zamestnať, že ma nikde nechcú. Takže pred dvoma rokmi sa začalo toto obdobie kde už sa pomaličky ale iste prikrádala depresia. 

Po roku a pol z dvoch možných na podpore mi už začalo prihárať pri riti a študovala som moje ďalšie možnosti. Možnosť sa objavila vďaka tomu, že som len zopakovala to, čo urobil priateľ. Ten sa totižto tiež dostal na podporu po tom čo tu makal pre jednu firmu, čo ju nakoniec zavrel daňový úrad. Ten si totiž spravil vodičák na kamión a príves s garanciou práce a do roka bol naspäť na pracovnom trhu. 

No tak ja som prešla dosť veľkou osobnou krízou pri tejto voľbe, ale teda nakoniec u mňa padla voľba reagovať na dopyt pracovného trhu tak, že ja si spravím vodičák na autobus.

Na úrade práce to prešlo, vodičák som spravila, akurát som mala byť hotová so všetkými aj dodatočnými kurzami tesne predtým ako mi končil nárok na podporu.

Tak vodičák spravený veľmi ľahko z mojej strany, nie ako moji spoluštudujúci ktorý navyše ani nemali jazykovú bariéru ako ja. (Oh boy, už vtedy som mala vedieť že som overqualified na to a že toto nedopadne až tak dobre ako som si myslela.)

Okamžite po ukončení vodičáku som šla o budovu ďalej do firmy ktorá prevádzkuje miestnu mestskú autobusovú dopravu. Všetko fajn, bolo mi povedané, že všetci začínajú iba ako brigádnici a keď sa overia, tak ich zamestnajú na plný úvazok, ale že v teraz v lete budem mať dostatok hodín na plný úvazok. 

Čo vyzeralo konečne na štastný happyend, sa zmenil na začiatok mojej naozaj hroznej depresie. 

Ale už teraz to je dlhé, takže zbytok dopíšem v ďalšom blogu. 

 Denník

2 0 2 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu