Všade bolo rušno. ľudia v kombinézach behali po základni. S Pierrom som vtrielila do ústrednej veže. Za stolom sedel s robotom riaditeľ základne, oslovovaný Robert.
,,Raketa má onedlho vyraziť do súhvezdia Andromedy, pane."
,,Áno... ja viem. Sú už všetci pripravení?"
,,Áno, pane, ale... "
,,Ale čo? madam Earnissová?"
,,Jeden kozmonaut na poslednú chvíľu ohlásil, že pri štarte nemôže byť zo zdravotného dôvodu."
,,Čo si to ten hlupák myslí?! Tá raketa je navrhnutá pre určitý počet ľudí a ten počet sa musí dodržať! Zožeňte na to miesto niekoho s podmienkou, že už niekedy bol pri štarte raketoplánu a má potrebné vedomosti"
,,Práve preto sme tu my, pane," zapojil sa do debaty Pierr, "preklepli sme všetkých ľudí, no dostatočné skúsenosti a vedomosti máme len my dvaja."
,,Lenže do rakety musí nastúpiť iba jeden z nás. A to je ďalší dôvod, prečo sme tu."
,,Aha," zamyslel sa Robert, " takže ja si mám vybrať medzi najlepšou techničkou a najlepším mechanikom... "
Presunula som váhu z jednej nohy na druhú a snažila sa nevnímať ten chaos pred štartom. Zatiaľ nikto nevedel o chýbajúcom členovi, a keď as tam objaví jeden z nás, budú to len ďalšie problémy. No to Roberta očividne netrápilo.
Pozrela som sa na Pierra. Na tvári mal odhodlaný výraz. Vedela som o ňom, že v skorej mladosti (bolo mu okolo 18) už letel do vesmíru. Ja som to šťastie zatiaľ nemala.
,,Madam!!Madam!!"
Strhla som sa. Nevšimla som si, že kým som ja rozmýšľala, oni sa rozprávali o štarte.
,,Áno, pane?"
,,S majorom Adlerom sme sa rozhodli, že do vesmíru poletíte vy vzhľadom na vaše znalosti o raketopláne."
Vykríkla som. Toto sa mi neprisnilo ani v najdivokejšom sne!!
,,Ďakujem."
,,Zatiaľ neďakujte. Neviete, či prežijete. A chcem vám len pripomenúť, aby ste okamžite našli Adrianu. Povedzte jej, nech vám nájde vhodný skafander a potom vyhľadajte aj Paula. Ten vám zas oznámi informácie okolo štartu."
Ponurne sa usmial a dal nám znak na odchod.
Vyšla som s Pierrom z miestosti a pozrela na neho. Na tvári mal nečitateľný výraz a tak som sa ho spýtala:
,,Mrzí ma, že neposlal teba, ale mňa."
,,Prečo by ťa to malo mrzieť, Sophia?"
,,Ja...no...cítim sa, akoby som ti ukradla obrovskú šancu stať sa uznávaným výskumníkom."
,,Ale nie. Vidno, že si nepočúvala. Sám som ťa navrhol. A teraz zbytočne nekecaj, treba sa ti pripraviť. Uvidíme sa na mostíku."
,,Dobre. Tak zatiaľ."
Rozbehla som sa. Nemohla som uveriť toľkému šťastiu. Vbehla som do oddelenia na výrobu skafandrov, kde som našla ja Adrianu. Rýchlo som jej vysvetlila Robertob plán. V mihu bola preč a vrátila sa s náručím plným potrieb pre život v rakete. VYskúšala som si ich zopár a akonáhla sme vybrali vyhovujúci, letela som za robotom určeným na podávanie informácií, Paulom.
Keď som však bežala okolo okien, musela som sa na chvíĺu zastaviť. Tá kozmická loď bola nádherná. Ako očarená som stála pred oknom, civiac na ňu. Našťastie ktosi do mňa drgol a ja som sa ihneď spamätala. Paula som našla pri Helene. Šikovne mi podal najdôležitejšie informácie a ja som trielila na mostík, kde sa už zišli všetci dôležití ľudia nášho sektoru. Sektoru 64.
Za tlieskania sme všetci pasažieri vstúpili so raketoplánu. Za nami sa nehlučne zatvorili biele, kovové dvere a my sme sa pousádzali na miesta. Poobzerala som sa. Okrem mňa tam bola ešte jedna žena, ostatní traja boli muži. Z obrazovky umiestnenej pred nami sa ozval Helenin hlas.
Štart o 10....9....8.....7....6.....5....4....
Zavrela som oči. Je to tu.
1.....
Prudko nami trhlo a vypadol signál. Mimovoľne som pozrela na hodinky. Bolo 13:00:34, deň 26.06.2058.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár