Rýchlejšie.
Naliehavejšie.
Až napokon bol z toho riadny lejak. Kvapky sa začali pomaly kĺzať za sebou a teraz sa nástojčivo pretekali a súťažili medzi sebou, ktorá skôr spadne. Akoby mi chceli ukázať, že môžem.
Že nebo mi prenechalo chvíľku.
Na plač.
Na zosypanie sa.
Na beznádej a kŕče vzlykov.
Na ostrú bodavú bolesť priamo v srdci.
Na bolestivý úder.
Moje telo sa zvíjalo pod tou ťarchou.
Bolesťou.
Sklamaním.
Zničenou nádejou.
Rozbitým snom.
Po lícach sa mi kotúľali veľké slzy, ktoré sa svojvoľne púšťali po lícach a padali. Každá jedna slza.
Horká.
Trpká.
Bolestivá.
Zranená.
Nevinná.
Jasná.
Čistá.
Slaná padala za tebou. Očisťovala moje vnútro. Slzy mi čistili oči. Pohľad. Hovorí sa, že každou jednou vyronenou slzou sa stávame silnejšími, skúsenejšími, opatrnejšími a pozeráme sa na svet inými očami. Tak pokornejšie, s rešpektom.
Oči sú zrkadlom duše. Všetko prežité. Všetky sny, nálady, túžby, kopance a údery života, podrazy ľudí sú tam. Vpísané, akoby vytesané do skaly.
Strach.
Láska.
Bolesť.
Som tam JA.
A ja som sa ti tými očami snažila to všetko nemo povedať. Ukázať čo chcem. Že chcem teba. Ale že sa bojím. Že mi môžeš veľmi ublížiť. Ale že to chcem riskovať.
A ty si sa do nich pozeral.
Dlho.
Uprene.
Skúmavo...
...A nepochopil si nič. Nedokázal si prečítať čo som ti chcela povedať. Čo kričala každá jedna moja bunka a chcela odpoveď.
Díval si sa a neodpovedal. Utiekol si. Čo si tam videl???
Cesta autobusom. Vo chvíli danej iba mne.
Mojej bolesti.
Straty.
Nenávisti.
Láske.
Sklamaniu.
15 minút. Presne vymeraná. Každou slzou som sa blížila ku chvíli keď vyjdem z autobusu a budem za silná. Odhodlaná ísť ďalej. Bojovať zo svojimi problémami. Bojovať s celým svetom. Bojovať pre lepšiu budúcnosť. No táto chvíľa bola len a len moja. Chvíľa keď sa mi všetko zosypalo a padlo, aby sa potom ukázalo ako poskladať krajšie, lepšie a na pevnejších základoch.
A ja som vystúpila. Roztvorila dáždnik a šla ďalej. Čľapkajúc po vode.
Pretože vždy treba ísť ďalej.
Pretože tam niekde je.
Nádej.
Láka.
Šťastie.
Nechcem robiť scény. Ale nechcem to ani sama v sebe prežívať. Trápiť sa. Pretože toho bolo dosť pred tebou. A ja sa pokúsim zapamätať si tie krásne chvíle. Pretože aj keď to bolí je to tak ako to má byť. A je to tak lepšie. ( Asi. ) Lebo keď mi TY, po dvoch týždňoch, potom čo som JA prišla a povedala, že mi chýbaš, a že chcem aby sme boli MY povieš, že ma už ľúbiš iba ako kamarátku tak to potom nestálo za to. A nič si nepochopil.
Vráť to späť!! Vráť to hneď !! Nie si rád, že ma tu máš?
...Som chcela kričať. Ale keď som sa pozrela na teba a cítila ten neskutočný chlad sálajúci z teba zostala som ticho.
Tichučko.
A smiala sa i plakala nad tým čo si jebal.
Pretože si nevedel čo rozprávaš.
Pretože si ešte nebol pripravený.
Pretože si ma nezvládol.
Pretože ja som narobila zmätok, ktorý budeš ešte dlho upratovať.
A ja som ti v tej chvíli vnútri v sebe odpustila i povedala prepáč...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár