3 lavica v strednom rade. Namaľovaná na červeno. Popísaná nami. Ťaháky z dejepisu, francúžštiny i matiky. Naše kresby i vyrité iniciálky. W a M. Napodiv obyčajná lavica v obyčajnej triede. Ničím výnimočná. Skrýva však aj niečo tajné. Vzrušujúce. Bolestivé. Môj príbeh. Pretože keby nebolo našej popísanej lavici, nikto by neveril, že to bolo skutočné. Dokonca ani ja hoci som tým žila pol roka.
Príbeh lásky. Prvej, nevinej, tak nebezpečne krásnej. Nepoznali sme sa. Stretli sme sa raz v škole. Len tak náhodou sme do seba narazili. Odzadu. Chrbtami. Obidvaja sme sa otočili s úmyslom povedať prepáč. Ja som sa ponáhľala. Meškala na hodinu. Narýchlo sa otočila.
To čo som uvidela mi vyrazilo dych. Pozerala som sa na neznámeho chalana. Z výšky sa na mňa dívali orieškovohnedé oči a pery vyčarili ten najkrajší úsmev. Jedinečný, veselý, úprimný môj. ,,Úsmev pre mňa." Lebo ten patril iba mne. Volal sa Jakub a práve sa prisťahoval do nášho mesta. Jeho rodičia mali dôležitú prácu a neustále cestovali. Z miesta na miesto a Jakuba brali so sebou. Bol jedináčik.
Aby som sa vrátila k nášmu prvému stretnutiu. Vtej chvíli som zabudla kto som, kde som a kam mám ísť. Len som sa dívala do tých hnedých čí ktoré ma hypnotizovali a fascinovali zároveň.
Hľadal svoju novú triedu. Zhodou okolností bola na tom istom poschodí ako moja. Ukazala som mu je. ,,Uvidíme sa ešte?" nesmelo sa opýtal. ,,Máme pri sebe triedy takže nepochybne." Odpovedala som. Trošku sklamaný, zahanbený úsmev a stratil sa v triede. Trošku sklamaná osm bola aj ja. Že som sa musela hrať. Pretože ma očaril. Dostal ma. Doslova a do písmena.
Napriek nášmu nesmelému spoznaniu sme sa stretávali čoraz častejšie. Trávili sme spolu prestávky. Trávili sme spolu poobedia, dokonca a víkendy. Stále spolu očarený sami sebou a tým čo sme k sebe cítili.
Nikdy som nebola šťastnejšia. Bol tak vášnivo romantický. V mojej triede mával slovenčinu a písal mi na lavicu odkazy. Veselé, vtipné zaľúbené. Jeho. Také iné, pretože bol iný.
,,Si sladučká a krásna."
,,Milujem tovje písmo a slová, keď tu sedím, čítam tvoje poznámky. Nevidno ich. ale ja si predstavujem ako si ich písala. Škrabopisne, rýhlo, zošit prevrátený naopak."
,,Stále si so mnou. Si to najkrajšie čo som v živote stretol. Prepáč."
Odišiel. Zo školy. Z mesta. Z môjho života. Bez slovka na rozlúčku. Navždy sa stratil. Zostala len moja červená lavica, kde pomedzi ťaháky svietili jeho odkazy. Každá lavica niečo skrýva. Tá moja priame dôkazy lásky ,,môjho" tajomného a očarujúceho chlapca.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
blueberry
16. 2.febuára 2011 00:29
Úvaha síce pekná, ale odklon od témy už hned v úvode. Tá úvaha nemala byť o konkrétnej lavici, ktorá niečo skrýva...Téma úvahy je metafóra. Prišlo mi to ako jedna úvaha,ktorú písali v škole : Jedna lastovička leto nerobí. To ako keby si začala hovoriť o tej lastovičke...netreba to brať doslovne!
Napíš svoj komentár