Paulo Coelha- Čarodejnica z Portobella

Čarodejnica z Portobella rozpráva o výnimočnej žene Athene, adoptívnej dcére libanonských emigrantov, ktorej korene siahajú k rumunským cigánom. Athena žije v Londýne a jej život sa sprvoti neodlišuje od života iných ľudí. Po čase však začne v sebe pociťovať existenciu niečoho vyššieho, niečoho mocnejšieho, vyššej energie, s čím najlepšie dokáže „komunikovať“ prostredníctvom tanca. „Pri tanci som slobodnou ženou. Lepšie povedané slobodnou dušou, ktorá môže cestovať vesmírom, predpovedať budúcnosť, premeniť sa na čistú energiu. A to mi dáva ohromné potešenie, radosť, ktorá ďaleko presahuje všetko, čo som skúsila, a čo ešte za svojej existencie skúsim.“ Neskôr však zistí, že cesty priblíženia sa k vyššiemu, „vrcholu“, či už ho človek pociťuje ako Boha, Matku, či ako vlastné vnútro, svoju dušu, sú rôzne. Napríklad cesta kaligrafie, cesta hudby alebo, naopak, pomocou úplného ticha a ničnerobenia. Athene bol najbližší tanec a cezeň naučila svoje telo vyjadrovať pocity duše. Učila sa aj umeniu kaligrafie, hľadaniu dokonalého zmyslu každého slova, ktoré malo naučiť jej prsty naplno vyjadriť pocity tela. A práve táto skúsenosť ju priviedla k poznaniu, že ciest k priblíženiu a spojeniu s vyšším je mnoho. Každý si však musí tú svoju nájsť sám, pretože toto poznanie nemožno tlmočiť, túto múdrosť sa nie je možné naučiť. Treba ju v sebe objaviť, rozvíjať a zdokonaľovať. Athena cítila v sebe poslanie, stala sa „učiteľkou“, vodkyňou duchovného hľadania druhých, aby prostredníctvom ich „učenia sa“ učila samu seba, zdokonaľovala svoje schopnosti, plnila svoje poslanie. „Všetci hľadajú dokonalého učiteľa, učitelia sú však len ľudia, hoci ich učenie môže byť božské... Nemýliť si učiteľa s poučením, rituál s extázou, prenášača symbolu so symbolom samotným. Tradícia je spätá so životnými silami, a nie s osobami, ktoré všetko prenášajú. Sme však slabí, prosíme Matku, aby nám poslala sprievodcov, kým ona posiela len značky na cestu, ktorou musíme prejsť.“ Podobne jej odpovedá aj beduín z púšte, u ktorého sa učila umeniu kaligrafie. „Kto je učiteľ? ...nie je to ten, čo niečo naučí, ale ten, čo podnieti žiaka, aby dal to najlepšie zo seba a objavil to, čo už vie.“

Keď hovoríme o „vrchole“ ako Bohu, Paulo Coelho má na mysli ženskú tvár Boha – Matku. Mužská tvár Boha reprezentuje disciplínu a prísnosť, ženská lásku a odpustenie. Bohyňa je prejavom nás všetkých. Je nám blízka a známa, je vo všetkých z nás.

Príbeh Čarodejnice z Portobella je vyrozprávaný prostredníctvom svedectiev ľudí, ktorí Athenu poznali. Na knihu sa dá pozerať z viacerých uhlov - ako na knihu o tolerancii, konformizme, náboženskom fundamentalizme, ale rovnako aj ako na zvláštny príbeh podivuhodnej, mimoriadnej ženy, ktorá nemala strach byť inou, vystúpiť z davu a vytvoriť si vlastný svet plný bezhraničnej lásky a neochvejnej viery nielen v Matku, ale najmä v seba a v druhých. Svet však na ňu ešte nebol pripravený, a ona nevedela byť iná. A preto musela odísť.

...Dostala som sa k tejto knihe úplne náhodou keď som bola pozrieť kamošku a opýtala sa jej či nemá niečo dobré na prečítanie, keďže ma zas raz chytil zápal čítania. A ona mi dala túto knihu, ktorú dostala, a ktorá je vraj veľmi dobrá. A teraz po pár dňoch ako som ju dočítala stále neviem. Či je dobrá, či nie.... Zmätok....to jediné mi po prečítaní tejto knihy zostalo...

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu