...A ponáhľala sa aj ona. Autobus jej utiekol rovno pred nosom. , , K*rva! ! “ Tak sa vybrala pešo. Strčila Ipod do uší a nechala hrať hudbu na plné pecky. Aspoň sa trošku odreaguje. Dnešný deň sa nemohol začať horšie. Ale mohol horšie skončiť. Keby vedela čo všetko sa stane ak zmešká autobus, bola by sa ponáhľala. Alebo radšej zostala doma v posteli a ani nevstala. Spravila by si kávičku, vrátila sa do postele, pustila hudbu alebo radšej pozrela film, ktorý si nedávno stiahla a bola by zostala vo svojej psychickej rovnováhe, ktorú ako tak získala aby sa nezbláznila a mohla navonok fungovať. Ale keby bolo keby... Toto ráno začalo úplne inak .
....Cestou si kúpila časopis ale inak sa nezastavoval a ponáhľala do školy. Zrazu ju pichlo pri srdci. Poznala ten pocit ale nechápala. Takto ju pichalo keď bol na blízku. Ale to nebolo možná. Otriasla sa a pokračovala v ceste. Nenechá sa vykoľajiť a nedovolí vrátiť sa tam kde bola a z čoho sa už dostala. Aspoň tak si to myslela. , , Kúsok a som tam“ pomyslela si. , , A ani nemeškám.“ A hneď jej bolo lepšie. Posledná ulička a priamo cez park a ... Úplne skamenela. Bol tam . Stál a usmieval sa. Ale nie na ňu. Jeho úsmev patril blondínke, kráčajúcej k nemu z druhej strany. , , Ahoj zlato! “ Objal ju a pobozkal... To bolo priveľa. Celá jej nadobudnutá sebadôvera, sebavedomie a sebaklam, že ho zvládla bol preč. Po lícach jej začali stekať horúce slzy. Pomaly , potichu. Slzy, ktoré bolia najviac. Otočila sa a už nie s tichými slzami ale s obrovským plačom utekala ako jej to len ihličky dovolili. Netušila kam uteká len bežala, bežala čo najďalej od neho, od nich. Pichajúc v bok si uvedomila, že sa vrátila domov. Odomkla byt, otvorila dvere, odkopla ihličky z nôh a spustila sa popri stene na zem. Plakala. Plakala. Plakala. To jediné čo v tejto chvíli dokázala. Strašná bolesť čo jej zvierala cele vnútro sa nedala vydržať. Kričala, búchala, ale jej bolesť to nezmierňovalo. Vyčerpaná sa postavila a napustila si pohár studenej vody. Opláchla si tvár a potom ako bez duše, s červenými ocami, ktoré už nedokázali vypustiť ani jednu slzu sa posadila. Roztrhala ich spoločnú fotku. Vedela, že nemá, že ju to bude mrzieť ale zmierňovala to je bolesť a ona teraz pre to spraví čokoľvek. KKT KKT KKT. Nadávala a vymazala jeho číslo hoci to bolo zbytočné. Tie číslice nikdy nezabudne, vždy budú vryté v jej pamäti len po čase hádam vyblednú.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár