Neviem...Ale nechápem sama seba, cítim sa zmätená, cítim sa slabá, tak neskutočne slabá. Áno, to je to slovo. Slabá. Cítim, že nezmôžem nič, že nič nedokážem ovplyvniť. Je to tak strašne krehké. Bojím sa, že keď to budem držať príliš silno, rozbijem to. Zatiaľ som to vždy rozbila, mám v sebe nejaký zvláštny vnútorný mechanizmus. Ale nepomôžem si, nedokážem to kontrolovať. Tentokrát to ale chcem, tak strašne to chcem udržať pri živote. Čo najdlhšie, čo najsilnejšie, čo najkrajšie. Nechcem už zažiť ten pocit, že sa ráno zobudím a ten pocit bude preč. Že ráno otvorím oči a bude mi jedno, kde je alebo s kým,ako sa cíti. Som mrcha, vždy mi to bolo jedno. Ale teraz? Zmenilo sa niečo? Krehké!
Nechcem, nemôžem, musím, ľúbim? Nenávidím svoje pocity, hlavne, keď nedávajú zmysel. Keď sa ich snažím sformulovať do viet, ale tie zo mňa nejdú von a keď sa mi aj podarí zo seba nejaké dostať, tak si navzájom protirečia. Chcem sa zmeniť, tak strašne chcem. Ale bojím sa. Bojím sa toho, že ho stratím, že stratím nás, všetko. Som mrcha, vždy mi to bolo jedno. Ale teraz? Asi nie je.
Neviem, už nič neviem...Naozaj neviem. Krehké!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár